Václav Šuplata: Pre šikovného manažéra stačí aj slabý príbeh

Hovorí sa, že muži ostávajú deťmi celý život. Myslíte si, že je táto všeobecne prijímaná múdrosť pre vás ako autora detských kníh výhodou?
- To je naozaj pravda (smiech). Ja sám som dodnes dieťa s ohromnou potrebou šantiť a hrať sa. Treba len dať pozor, kedy už nepôjde o hravosť, ale infantilnosť... Ako autorovi detských kníh a scenárov mi schopnosť pozerať sa na svet detskými očami určite pomáha. Nehovoriac o tom, že sa vďaka tomu často dokážem aspoň pousmiať nad vecami, ktoré klasického, večne zamračeného dospeláka rozčuľujú alebo pohoršujú. Druhá strana mince však je, že sa často cítim aj bezmocný ako dieťa. Možno práve preto stále utekám do rozprávok.

Nestretávate sa potom s nechápavými pohľadmi?
- Iste, ale netrápia ma. Keď bola moja dcérka Nikolka malá, okrem iných hlúpostí som raz vymyslel čiapku na nos. Požiadal som bývalú manželku, aby uplietla malú čiapku, akoby pre bábiku, s velikánskym brmbolcom na konci a s dlhými šnúrkami, ktoré by sa dali uviazať okolo hlavy. Ona zákerne uplietla dve. A tak sme potom v zime chodili s Nikolkou po meste s malou čapicou a veľkým brmbolcom na nose a ohromne sme sa zabávali na udivených a nechápavých pohľadoch okoloidúcich. Rovnako rád som s ňou skákal po kalužiach. Ale za to sme dostali vynadané obaja, tak sme to museli robiť tajne.

Predchádzajúce generácie boli očarené Jupiterom Jonesom z Troch pátračov, pánom Tragáčikom, Winnetouom atď. Dnes boduje Harry Potter. Aký je súčasný prototyp rozprávkového hrdinu?
- Ja nejaký výrazný vývoj nevidím. Jednotlivým vekovým kategóriám detstva, myslím, stále prislúcha približne rovnaký typ rozprávkového hrdinu. Od Červenej čiapočky cez hlúpych Janov až po tajomné bytosti z iných svetov. Deti ma nebudú mať rady, ale ja som dosť veľký nepriateľ Harryho Pottera. My ho voláme Harry "Poťer" (úsmev). Keby ktorýkoľvek slovenský autor - aj takých kvalít, ako napríklad Tomáš Janovic - napísal Harryho Pottera od slova do slova tak isto ako je napísaný, nedozvedelo by sa o tom ani celé Slovensko, nieto ešte celý svet. A už vôbec by to z Tomáša Janovica neurobilo najbohatšieho spisovateľa na Slovensku. A pritom samotný Harry Potter nie je ničím iným, len zlepencom viacerých známych i menej známych rozprávok s výraznými prvkami Tolkienových diel.

Myslíte si teda, že pri rozprávke - podobne ako pri filme - v podstate ani netreba silný príbeh, stačí, keď reklama a médiá splnia svoju úlohu? Jednoducho stačí byť v správnom čase na správnom mieste?
- Záleží na tom, pre koho. Pre čitateľa, diváka či poslucháča je dobrý príbeh dôležitý. Pre šikovného manažéra stačí aj Harry Potter. Jeho popularita je, podľa mňa, naozaj založená len na marketingu, počnúc klamstvami o údajnej chudobe autorky a nečakanom zbohatnutí po napísaní knihy, až po mediálne vytváranie nedočkavosti na ďalší diel. Na druhej strane je ohromné, že ľudstvo, navyše v súčasnej dobe, dokázala vrátiť k čítaniu práve rozprávka.
Byť v správnom čase na správnom mieste je celoživotná túžba každého človeka, nielen spisovateľa, ale aj zvárača či upratovačky (úsmev).

V poslednom čase došlo k zaujímavému posunu - mnohé rozprávky akoby strácali klasicky rozprávkové až infantilné prvky a vymieňajú ich za prvky zo sveta dospelých, ako napríklad v rozprávke o zelenom Shrekovi. Myslíte si, že to je dobre?
- Tak to ste trafili veľmi presne, pretože Shreka milujem. Páčia sa mi jeho "dospelácke" prvky, pretože hovoria o svete, do ktorého sa dieťa chystá. A ak mu aj nie sú hneď v tej chvíli jasné, niekto dospelý z jeho okolia mu ich vysvetlí. A ak nie, časom na ne príde samo. Dospelácke prvky tu majú navyše veľmi nenásilnú a vtipnú formu, pretože Shrek vie rozosmiať. S mojou dcérou si už roky spievame slová z jednej pesničky z tohto filmu: "Kdo se tváří kysele, ten ať jde do prde...háje."

Mnohí slovenskí kritici rozprávkových kníh nepovažujú dielo za vhodné, pokiaľ nenesie didaktické prvky. Milan Kundera, naopak, raz napísal, že nikto z nás nie je nadčlovek, aby unikol gýču. Ako sa pozeráte vy na komerčné programy pre deti?
- Keď je komerčnosť robená šikovne, tak nemusí byť vždy negatívnym prvkom. Ak je dobrý projekt, myslím si, že je úplne v poriadku, keď na tom niekto zarobí. Najlepšie všetci. Pokiaľ je to však úplná hlúposť ako napríklad Pokémoni, niet o čom uvažovať a rovno trestať. Ale rozhodne si nemyslím, že rozprávka má byť apriorne didaktická a má vždy nosiť posolstvo a poučenie.

Práve to však kritičky veľmi vytýkajú aj vám...
- Nikdy ma nezaujímali. Ja sa snažím deti zabaviť a rozosmiať, ale či chcem alebo nie, vždy je tam nejaký drobný didaktický prvok, ktorému sa vyhnúť nedá. Nemám rád profesionálnych kritikov, pretože súhlasím s definíciou, že kritik je človek, ktorý vie, ako by to urobil, keby to urobiť vedel. Jedinými oprávnenými kritikmi, ktorých názor ma zaujíma, sú čitatelia, diváci či poslucháči. Mojou prvou, a veľmi prísnou, kritičkou odjakživa bola a dodnes je moja dcéra. Nikdy ma nešetrila. Keď sa jej niečo nepáčilo, bolo to zlé a hotovo.

V móde určujú trendy módni návrhári. Kto určuje detské trendy?
- Ja si myslím, že je veľa momentov, ktoré určujú tzv. detský trend. Počnúc rodičmi a najbližšou rodinou, cez priateľov a učiteľov, až po zdedené vlastnosti a talentové schopnosti a, samozrejme, stále nové a nové výdobytky vedy a techniky. Znie to premúdrelo, ale neviem, ako to povedať jednoduchšie.
Ale nemyslím si, že reklama dokáže ohlúpnuť deti tak, ako sa jej to často podarí pri nás, dospelých.
Moja dcéra sa, napríklad, nedala nikdy ničím ovplyvniť. Mala svoje detské túžby a drobné sny, nepodliehajúce momentálnym trendom. A mne sa to na nej už vtedy veľmi páčilo. Dnes, keď má 18 rokov, vie, ako sa hovorí, kde je sever a vie si na všetko urobiť vlastný názor, ktorý nemožno neakceptovať. Nepotrebuje, aby jej niekto naznačoval, čo si má myslieť alebo dokonca čo sa jej má páčiť. A myslím si, že paradoxne práve vďaka čoraz väčšej agresívnosti a otravnosti všadeprítomnej reklamy bude takých netendenčných detí čoraz viac.

Na Západe si mnohí uvedomujú, že deti patria k najlepšiemu a najvýnosnejšiemu druhu biznisu. Platí to aj pre Slovensko?
- Mnohí sa o to snažia, ale kúpyschopnosť širokého obyvateľstva je stále slabá, takže sa to u nás veľmi nedarí. V mnohých prípadoch by som dodal - chvalabohu. Cena rôznych "prílepkov" ku knižnej, ale hlavne k filmovej tvorbe je prehnane vysoká, lebo nadšenie z jedného hrdinu rýchlo vystrieda nadšenie z iného hrdinovi a treba vyrobiť nové figúrky, nálepky, tričká, puzzle, hrnčeky, peračníky a čo ja viem na čo všetko sa dá obrázok práve "frčiacej" rozprávkovej postavičky nalepiť. A keďže rýchlosť vzniku nových obľúbených postáv je nepomerná k rýchlosti zarábania financií bežného človeka, získavajú deti presvedčenie, že ich rodičia sú buď chudobní alebo lakomí, v každom prípade sú to však tí najhorší rodičia, akých si mohlo vybrať. Dieťa bez umelohmotnej figúrky Harryho Pottera je dnes v komunite svojich "šťastnejších" kamarátov menejcenné. Už zajtra však bude musieť svoju hodnotu dokazovať inou figúrkou či aspoň tričkom s potlačou. A rodič len s obavou sleduje veľkolepé reklamy na zaručene najdokonalejší a najúspešnejší animovaný veľkofilm prichádzajúci do našich kín.

Áno, ale rodičia majú tendenciu spraviť pre svoju ratolesť všetko. Takže tu ide skôr o hranie sa so psychikou a možno aj o malé vydieranie...
- Malé? To najdokonalejšie vydieranie, aké si viete predstaviť. Robené s úsmevom na perách a trestne nepostihnuteľné. Ja sám som bol vždy pre svoju dcéru ochotný urobiť čokoľvek, aby na svoje detstvo spomínala krásne, ale boli veci, pri ktorých som ju požiadal, aby si rozmyslela, či ich nevyhnutne chce a potrebuje a veľmi som dúfal, že si to naozaj rozmyslí. Keď bola, napríklad, mánia s dinosaurami, tej som sám rád podľahol. Okrem iného, vyvolala v deťoch záujem o najranejšiu históriu Zeme a to je veľmi fajn.

Čím ďalej tým viac sa začína hovoriť o tom, ako mladí ľudia nečítajú. Paradoxné však je, že mnohí z nich sa práve cez počítačové hry alebo filmy nakoniec ku knihám dostanú...
- Áno, ale my sme vyrastali v časoch, keď v televízii bežali dva programy plné komunistických zjazdov a plnenia päťročníc, v kinách vojenské a budovateľské filmy východnej proveniencie a kniha bola pre nás nádherný zázrak, ktorý prinášal tajomno. Dnes človek nevie, po čom skôr siahnuť, a v istom veku sa zdá čítanie kníh príliš zdĺhavá záležitosť. Časom sa však každý ku knihám vráti. Preto beriem akýkoľvek spôsob, ktorý dieťa privedie ku knihe. Je to úplne jedno. Ani dcére som nezakazoval hrať sa na počítači, lebo som vedel, že sa pri tom nevdojak naučí s počítačom narábať, a po čase ju hry omrzia a bude robiť niečo hodnotnejšie. Kniha je však podľa mňa nezameniteľná. Je to krásny zázrak, ktorý môže byť s nami všade, dokáže v nás vyvolať emócie, túžby, dá zabudnúť na problémy a zlo tohto sveta, dokáže nás vyliečiť z nešťastnej lásky... Je to úžasný vynález a myslím si, že Guttenberg by mal mať svoj vlastný celosvetový sviatok.

Ste jeden z mála spisovateľov, ktorý pravidelne komunikuje s deťmi, nielen doma, ale aj v zahraničí. Vidíte medzi nimi nejaké zásadné rozdiely?
- Rád chodievam na besedy s deťmi a mal som možnosť zúčastniť sa na besedách a čítaní z mojich rozprávok aj inde ako len na Slovensku. A môžem povedať, že našim deťom môžu mnohé iné závidieť najmä fantáziu. Vedia sa smiať, baviť a kladú úžasné otázky. Ale, napríklad, rakúske deti mi kládli, takpovediac, technické otázky a je veľmi prekvapujúce, ako nepracujú s fantáziou. Pri rozprávke o rybárovi, ktorému padli do vody hodinky, bolo pre nich najpodstatnejšie to, kde sa rybár v tej chvíli nachádzal. Či v člne alebo na brehu, lebo ak bol na brehu, tak mu tie hodinky predsa nemohli do jazera spadnúť...
Je to podľa mňa dané aj tým, že máme obrovskú základňu vo večerníčkoch, ktoré rozvíjajú fantáziu i slovnú zásobu. Naše deti sa s rozprávkou stretávajú denne, nielen cez víkendové dopoludnia. Začiatkom 60. rokov sme ako deti mohli dokonca počúvať rozprávku na dobrú noc každý večer aj v telefóne. Tak ako je aj dnes prehľad programu kín a divadiel či presný čas a podobne, na jednom čísle išla večer v slučke krátka rozprávka načítaná niektorým z hercov.
Kedysi fungovala spolupráca STV so zlínskymi ateliérmi a vyrábali sa rozprávkové seriály, ktoré pravidelne žali úspechy na svetových festivaloch. Dnes už táto spolupráca, žiaľ, neexistuje a objavili sa dokonca aj úvahy o tom, že výroba večerníčkov by sa mala úplne zastaviť, čo je uvažovanie nielen scestné, ale aj trestné.

Nemáte dojem, že sa po boome káčerov, korytnačích mutantov a medvedíkov, ktoré všetko vyriešia hopsajúcou šťavou, vraciame ku Kubkovi a Maťkovi či k víle Amálke? Začínajú sa objavovať aj na videokazetách a DVD nosičoch...
- Domáca autorská tvorba, či už programovo alebo úplne mimovoľne, pracuje s atribútmi, ktoré sú pre našu tvorbu špecifické a vychádzajú z prostredia, v ktorom sa naše deti pohybujú, takže hoc i len podvedome im budú vždy bližšie ako nekonečné radobyrozprávkové zahraničné seriály. Môžu na čas zaujať ako niečo nové, ale...Nuž, a čoraz väčšia dostupnosť audio- či videotechniky dáva možnosť zachovávať a rozširovať rozprávky na všemožných nosičoch. A to je tiež veľmi fajn. Žiaľ, finančná situácia nášho štátu je dôvodom pomalého zániku rozprávkovej tvorby u nás. Jediný, kto ešte drží slovenskú rozprávku pri živote, je Slovenský rozhlas.

Nie je to aj preto, lebo pre mnohých ide o okrajový, nepodstatný žáner?
- Neviem, či sa pýtate toho pravého, ale pre mňa je to prioritný žáner. Nie preto, že sa mu venujem už viac ako dvadsať rokov, ale preto, že si myslím, že tam sa začína základ človečej kultúry. Dieťa spoznáva svet najskôr cez rozprávky a cez pocit, že keď je na svete niečo zlé, tak je tu šanca nad tým zvíťaziť. Vekom zisťuje, že nie vždy dobro víťazí nad zlom, ale nádej zrodená v rozprávkach zostáva.
V mojich rozprávkach víťazí vtip nad hlúposťou. V toto víťazstvo verím. V prvom rade sa však snažím deti rozosmiať.

Slovenskí tvorcovia majú tendenciu sa skôr žalovať, a nie niečo podniknúť ako napríklad Česi... Myslíte si, že je to oprávnená kritika?
- Hovoriť o žalostnom a stále sa zhoršujúcom stave našej kultúry, o absolútnom nezáujme o autorskú tvorbu s neustálym ospravedlňovaním situácie argumentom, že niet peňazí, ešte nemusí byť sebaľútostným žalovaním sa. Je to snaha vykričať, že žijeme v štáte, ktorému vládnu hlupáci nevidiaci si ďalej od nosa a vlastnej peňaženky. A prečo by vôbec mali niečo podnikať? Ich úlohou je zužitkovať svoj talent v prospech ľudí a niekto by sa mal starať o to, aby tak mohli činiť. Lekár si tiež doma svojpomocne nestružliká drievka, aby mohol pacientom pozerať do hrdla alebo si z dutého drôtu zakúpeného v železiarstve nevyrába injekčné ihly. Kdesi je ktosi platený za to, že nám má lekár čím pozrieť do hrdla alebo dať injekciu.