Demokratická strana (DS) urobila gesto, ktoré je na našej politickej scéne nezvyčajné: odstúpila z volieb a vyzvala svojich stúpencov, aby volili Slovenskú kresťanskú a demokratickú úniu (SDKÚ). Tento krok sa dá hodnotiť ako prejav zdravého rozumu: lídri DS si uvedomili, že sa nestane zázrak, vyzvali preto svojich stúpencov, aby podporili stranu, ktorá má k DS programovo najbližšie. Možno uvažovať o okolnostiach, za akých Ľ. Kaník oznámil, že DS odchádza z televíznej obrazovky a pravdepodobne bez súhlasu (aj keď určite nie bez informovania) koaličného partnera, Budajovej Demokratickej únie (DÚ), ale aj nižších straníckych štruktúr. To, samozrejme, zvádza na úvahy o pozadí, teda o personálnych záujmoch ľudí z vedenia DS, ktoré viedli k dohode s M. Dzurindom. Oveľa vážnejšie (pretože udiera na finančnú strunu) je však tvrdenie Jána Langoša, že DS za svoj krok dostalo od SDKÚ 6 miliónov korún -- kompenzáciu prostriedkov, ktoré by DS dostala od štátu, ak by získala najmenej 3 % hlasov. Tento výrok bez ohľadu na jeho reálnu podstatu predovšetkým vypovedá veľa o J. Langošovi a jeho schopnosti odhadnúť svojich partnerov.
DS stála pred dilemou vzdať súťaž alebo vytrvať až do horkého konca už v roku 1994. Vtedy pod vedením Ivana Mikloša rozhodla, že z volieb neodstúpi, aj keď bolo evidentné, že nemá šancu na úspech. O takmer 4 percentá tým zvýšila počet prepadnutých hlasov, z ktorých najväčšia časť po prerozdelení pripadla HZDS, ZRS a SNS. Dalo by sa povedať, že im výrazne pomohla k vláde. Dôsledky sme znášali 4 roky a v istom zmysle slova ich znášame doteraz. V tomto volebnom období by nemalo prepadnutie hlasov DS až také dramatické dôsledky, pretože podpora DS je oveľa nižšia, ale pri pohľade na rozloženie síl je zrejmé, že každý hlas bude dobrý. Nečudo preto, že negatívne hodnotia vyhlásenie Ľ. Kaníka predstavitelia strán, ktoré priamo konkurujú SDKÚ alebo lídri opozície. Na druhej strane je rovnakou samozrejmosťou, že z vedenia SDKÚ sa ozývajú slová chvály a uznania (a teší sa aj KDH, pretože dúfa, že získa aspoň časť hlasov sympatizantov DS). Na svoje si prišli aj vodcovia strán, ktoré sú v podobnej situácii ako DS a hrozí im prepad: napríklad P. Koncoš ocenil gesto DS a vyzval na zjednotenie ľavicové strany -- samozrejme preto, aby podporili ním vedenú SDĽ.
Zaujímavý je postoj bývalých straníckych kolegov Ľ. Kaníka, ktorí sa v súčasnosti sformovali do Občianskej konzervatívnej strany (OKS). Z volieb neodstúpia, pretože účasť v nich chápu ako záväzok voči osobnostiam, ktoré ich podporujú, a voličom, ktorým ponúkajú ako jediní program skutočne radikálnych zmien. Mizivá podpora verejnosti však dokazuje, že OKS ponúka tovar, o ktorý nie je záujem, prípadne sú neprijateľné osoby, ktoré ponúkajú. V druhom prípade by bolo pragmatické, keby lídri OKS odstúpili a snažili sa aspoň časť svojho "tovaru" premiestniť do voličsky zaujímavejšieho "obchodného miesta" -- inak povedané nasledovať DS a pokúsiť sa o programovú dohodu s inými pravicovoorientovanými stranami. Ich rozhodnutie dokazuje, že takéhoto kompromisu nie sú schopní a zvolili stratégiu "všetko alebo nič", hoci je jasné, že dosiahnutý výsledok nikomu neprospeje.
StoryEditor