Samozrejme, že je všetko po starom. Otec vlasti nás poučil, že vlastne on počal myšlienku a bol aj pôrodným asistentom úspechu slovenských hokejistov, tá zlatá tak zaskočila neveriaceho prezidenta, že nebolo v jeho paláci dosť domácich cien pre majstrov sveta a fanúšikovia v dopravnom podniku majú nečakanú (či čakanú) robotu, aby zreparovali dve desiatky električiek a autobusov, zdemolovaných inými fanúšikmi, zaskočenými do nepríčetna úspechom krajanov. Lebo na Slovensku je to tak.
Akurát hokejisti sa rozhodli, že na Slovensku to môže byť aj ináč. Nastúpili proti zvyšku sveta hrdí, ale nie nafúkaní, spokojní, sebavedomí, ale nie arogantní, išli do hry podľa pravidiel, ktoré platili na každého v turnaji. Profesionáli. Robili svoju prácu a robili ju navyše ešte aj s chuťou. Keď prehrali s Fínskom, nežiadali odvolať obsluhu výroby ľadu na štadióne, ani trénera, ba ani Dzurindu, lež si pekne po poriadku rozobrali príčiny. Nevzlykali a nevyratúvali, koľkí ešte stále nemajú radi náš národ holubičí, nežiadali úľavy ani extra porozumenie a špeciálnu ochranu, keď už ich mať zrodila v malej nebohatej krajinke pod Tatrami. Ani Maďari ich nemátali. Nehandlovalo sa s províziami, protislužbami, nehľadala sa protekcia, ochranné krídla štátostrán a samozvaných prorokov. Nijaká súťaž s vopred určeným víťazom. Nikomu sa nevyhrážali, nezastrašovali, nikoho nekorumpovali, netvorili klany, ani svoje vlastné pravidlá, nehrali medzi sebou jeden proti druhému, ani v kabíne sa nekonali zákulisné intrigy. Vyhrali nie preto, že sú zo Slovenska, ale preto, že to vedia a v zápasoch rovných s rovnými dokázali byť najlepší. Nech si americkí producenti tamojšej hokejovej mlade vymýšľajú opatrenia proti rozpínavosti silných slovenských športovcov, zámorského agresívneho hokejového imperializmu na úkor amerických úbohých domorodcov.
V hokejovom svete všetci vedia, kde je to malé Slovensko a dobre vedia, prečo to majú vedieť. Hráme totiž svetovú prvú ligu. V iných odvetviach, kde naše ambície nepresahujú úroveň regionálnej súťaže, si nik cudzí nedá námahu, aby siahol po mape. Lebo v normálnom svete je to tak, čiže ináč, než by to mnohí chceli doma. Nič nevytrucujeme, nevyvzdorujeme, neodšaškujeme. Všade treba mať chuť hrať a vyhrávať.
StoryEditor