Profesionálni zástancovia práv pracujúcich vytiahli ťažké kalibre: okrem tradičných odborárskych zbraní (výstražných a iných štrajkov) sa vyhrážajú petíciou, požadujúcou referendum o predčasných parlamentných voľbách. Ak sa na vec pozrieme rýdzo pragmaticky, tak z tejto iniciatívy KOZ vládu zuby bolieť nemusia. Samozrejme, nie je vylúčené, že sa odborárom podarí zozbierať 350-tisíc platných hlasov pod petíciu -- do jesene sa v hlavách verejnosti nazbiera akurát dosť zlosti na zvyšovanie cien všetkého možného a zavádzanie poplatkov. Lenže jedno referendum o predčasných parlamentných voľbách sme už prežili 11. novembra 2000 a skončilo sa fiaskom, druhé by asi nedopadlo o nič lepšie. Navyše referendum v SR nie je právne záväzné, o predčasných voľbách by museli rozhodovať poslanci v NR SR -- a tam by sa všetka snaha aj skončila. Pretože nepredpokladáme, že lídri KOZ takúto "maličkosť" prehliadli, ostáva len hútať, čo vlastne sledujú -- a ako jediný cieľ vychádza samozviditeľnenie. Po "trapase" s brzdením dopravy na diaľniciach veru potrebujú svieži vietor do plachát.
Nazretím z druhého uhla pohľadu je vec vážnejšia. Najmä ak zvážime požiadavky odborárov: postupné zvýšenie minimálnej mzdy na 60 % priemernej mzdy v SR, zachovanie tabuľkového systému ohodnotenia zamestnancov verejnej služby, prehodnotenie dôchodkovej a daňovej reformy. Samozrejme možno súhlasiť s tým, že minimálna mzda je nízka a živobytie z nej nie je vôbec radostné, rovnako možno prijať argument, že počet zamestnancov, ktorí ju naozaj poberajú, je veľmi malý, a možno uvažovať o tom, že nútenie pracovať za akúkoľvek mzdu môže viesť k devalvácii práce ako takej. Lenže do úvahy treba vziať aj fakt, že od výšky minimálnej mzdy sa odvodzuje úroveň ďalších miezd a následne odvodov. V tom momente pri príliš radikálnom zvýšení minimálnych miezd by viaceré odvetvia prestali byť rentabilné a ich zamestnanci by namiesto mzdy začali poberať sociálnu podporu. Podobne možno uvažovať o prednostiach, prípadne rizikách, zmeny spôsobu odmeňovania. Lenže otázka daňových zákonov, respektíve dôchodkového systému, idú na samotnú podstatu reforiem, ktoré vláda zavádza. Samozrejme, aj k nim možno mať viacero výhrad. Kombinácia rovnej dane a jednotnej sadzby DPH postihne stredné vrstvy obyvateľstva, ktoré sú v západných štátoch oporou spoločnosti, ale aj dôchodcov, ktorým zdražie ich "spotrebný kôš". Riziká novozavádzaného dôchodkového systému tiež nemožno brať na ľahkú váhu -- od možnosti vykradnutia fondov, až po úvahy o reálnosti zhodnocovania vložených prostriedkov, a ich mieru treba porovnať s rizikom vyplývajúcim zo zotrvania na súčasnom systéme. To však nič nezmení na fakte, že ak by vláda od krokov, o ktorých uvažuje ustúpila, prípadne ich vážne "prekopala", tak by pravdepodobne nemohla pokračovať v reformách, ktoré sú obsahom jej programového vyhlásenia. Práve preto je ilúziou čakať, že akurát tu kabinet vyjde odborárom v ústrety -- presne rovnako, akoby nevyšiel v ústrety podobným požiadavkám opozičných politických strán. A tu je kameň úrazu: aktivita lídrov KOZ postavila odbory priamo na úroveň politickej strany. A načo udržiavať tripartitný systém, ak už pôsobí regulárny oponent v parlamente?
Trúbenie KOZ do útoku sa môže teda skončiť ošúchaným výrokom: Nemáme kone! Tak utekajme...
StoryEditor