Britský historik Norman Davies pred časom položartom konštatoval, že Európa sa bude o sto rokov volať Veľká Británia. Nedávno v rozhovore pre televíziu BBC doplnil, že keď sa nad svojím bonmotom hlbšie zamyslel, prišiel na to, že to tak naozaj môže byť: na kontinente zrejme nebudú existovať hranice a spoločným jazykom bude angličtina. Tento futurologický exkurz nepatrí medzi hlavnú náplň Daviesovej práce, jeho pohľad je obrátený predovšetkým do histórie. Medzi jeho najznámejšie diela patrí aj syntetický pohľad na minulosť Európy. Pod názvom Evropa s podtitulom Historie jednoho kontinentu vyšlo vlani v českom preklade vo vydavateľstve Prostor. Publikácia je to naozaj "prostorná", takmer tisícštyristostranový text obsahuje pohľad na európsku históriu od praveku (tu hovorí predovšetkým o prírodných podmienkach) až po koniec dvadsiateho storočia. K úvodu patrí aj pozoruhodná 50-stranová metodologická esej o vzťahu historiografie k samotnému pojmu Európa, západnej civilizácii, eurocentrizmu a pod. Prípadná originalita knihy spočíva iba vo výbere, v usporiadaní a prezentácii obsahu, uvádza autor. Práve v týchto prístupoch je Davies svojský a podnetný. Prihovára sa za oživenie imaginatívnej stránky historikovej profesie, ktorá bola v domnelom vedeckom veku zatlačená do úzadia -- preceňované sú nezrozumiteľné akademické prednášky a školometsky zozbierané dáta.
Čo je to Európa?
Samotný pojem Európy je pomerne mladý. Postupne nahradil predchádzajúcu nadvládu kresťanstva: v ranej fáze osvietenstva na začiatku 18. storočia sa podľa Daviesa pre rozdelené spoločenstvo národov stala pripomienka ich spoločnej kresťanskej identity čímsi trápnym a uvoľnený priestor pre neutrálnejšie pomenovanie obsadila Európa. K náboženskej téme dodáva, že navzdory zdanlivej prevahe kresťanskej viery až do polovice 12. storočia sa nedá poprieť, že mnohé z najplodnejších stimulov modernej doby, od renesančnej vášne pre antiku, až po romantickú posadnutosť prírodou, majú v zásade pohanský ráz.
Iný problém sa týka samotných, predovšetkým východných hraníc Európy (úvahu, že Európa je vlastne iba subkontinent eurázijskej pevninskej masy, radšej prenechajme bokom). Až v roku 1730 švédsky dôstojník v ruských službách Strahlenberg navrhol posunúť hranice Európy od Donu k pohoriu Ural a rieke Ural. Zásadným problémom pri definícii pojmu Európa sa viac ako päť storočí bola otázka, či zahrnúť alebo vylúčiť Rusko. Davies, ktorý voči Rusku medzi riadkami prejavuje značnú nedôveru, sa napriek tomu prikláňa skôr k prvému variantu. Ako civilizačnú výnimku uvádza obdobie vlády Stalina, počas ktorej sa Sovietsky zväz rozhodol duchovne dištancovať od európskych záležitostí. Britský historik upozorňuje, že mnoho prehľadov "západnej civilizácie" sa obmedzuje na témy, ktoré sa vzťahujú iba k ich vyvoleným zlomkom polostrova -- v mnohých takýchto dielach nie je žiadne Portugalsko, žiadne Írsko, Škótsko ani Wales či Škandinávia, rovnako ako žiadne Poľsko (mimochodom, Daviesova srdcová téma: venoval jej väčšinu svojich prác aj srdca, keď si za manželku zobral Poľku), Uhry, Česko a tak ďalej. "Keby učebnice anatómie venovali štruktúre rovnakú pozornosť, videli by sme v nich tvora s jedným mozgovým lalokom, jedným okom, jednou rukou, polovicou pľúc a jednou nohou."
Za zvlášť zákerný považuje anachronizmus. Ak sa stane dočasné dobové delenie typu železnej opony trvalou definíciou Západu alebo Východu, skreslí sa tým akýkoľvek opis Európy v predchádzajúcich obdobiach. Ako uvádza Davies, rozdelenie Východ -- Západ nikdy nebolo stále ani trvalé. Upozorňuje aj na ďalšie možné delenia; často sa zabúda na silné a historicky zreteľné rozdelenie medzi Severom a Juhom. Každý kompetentný historik alebo zemepisec musí podľa neho prísť k záveru, že Európu musíme deliť nie na dve, ale na päť alebo šesť oblastí, ktoré vystihujú spoločné prvky jednotlivých regiónov.
Historický "bulvár"
"Je nezdvorilé zdraviť človeka, ktorý práve močí alebo si vyprázdňuje črevá," uvádzal stredoveký bontón. Autor podobnými informáciami osviežuje svoj text, od veľkých dejín plynule prechádza ku každodennosti danej doby. Každá kapitola knihy sa na záver spomalí, zmení optiku na najcitlivejšie rozlíšenie a pristaví sa pri jednej udalosti danej doby. Posledné takéto "spomalenie" je autorovou momentkou z februára 1992, v ktorom okrem iného predpovedá rozpad Československa. Iným ozvláštňujúcim prvkom je asi tristo rámčekov obsahujúcich krátke exkurzy na vybrané témy, akými je, napríklad, apokalypsa, čarodejníctvo, kabala, fotografia, prezervatív, korisť, syfilis, nenávisť alebo elektrón. Aj zdanlivé kuriozity majú svoju výpovednú hodnotu. Liberálny prístup k sexuálnym vzťahom nie je v našich končinách žiadnou novinkou, pred vyše tisíc rokmi si maurský žid Ibrahím Ibn Jákub zaznamenal o Slovanoch aj nasledujúce slová: "Ženy ich, raz vydaté, necudzoložia, avšak ak dievča niektoré zamiluje sa do muža, bez rozpakov za ním chodí ukojiť svoju žiadostivosť. Kto vezme sebe za manželku dievča a zistí, že pannou zostala, povie jej: Keby čokoľvek dobré v tebe bolo, určite by sa našiel niekto, kto by si tvoje panenstvo už zobral. Potom takú ženu zapudí."
Bol by som nerád, keby z citovaných ukážok vznikol dojem, že Daviesovi ide predovšetkým o zábavu čitateľov a ich rozptyľovanie nepodstatnými informáciami. Jadro jeho publikácie tvoria hlavné prúdy európskych dejín, ktoré v autorovom koncepte neodvratne smerujú k súčasnosti a blízkej budúcnosti Európy. Hoci Norman Davies pochádza z Britských ostrovov, nie je to žiaden zatrpknutý euroskeptik fixovaný na libru, ale človek s nadhľadom a jasnými názormi. Iba takéto danosti mu umožnili vytvoriť syntetické dielo, aké pri dnešnej vedeckej špecializácii zvyčajne dokáže iba početný tím historikov. Ako také netrpí nejasnosťou svojho smerovania, neproporčnými kapitolami ani zbytočnými rečami o objektívnosti. Norman Davies otvorene priznáva, že toto je práve jeho pohľad a každý si môže vybrať, či sa dá presvedčiť jeho analýzami a argumentmi.
Pravidlá týkajúce sa pľuvania
* Nepľuj cez stôl alebo naň. (Anglicko, 1463)
* Pri pľuvaní sa odvráť, aby tvoja slina niekoho nezasiahla. Ak vypľuješ hnis, treba ho zašliapať do zeme. (Erasmus, 1530)
* Časté odpľúvanie je neslušné... vo vznešených domoch sa odpľúva do vreckovky... Nepľuj ďaleko, aby si miesto, kam slina dopadla, nemusel hľadať. (Lutych, 1714)
* Prehĺtať to, čo malo byť vypľuté, je veľmi neslušné... Po odpľutí do vreckovky je nutné ju bez prehliadania preložiť a zastrčiť do vrecka. (La Salle, 1729)
* Je celkom neodpustiteľné, ak dieťa pľuje pri hre ostatným do tváre. (La Salle, 1774)
* Pľuvanie je odporný zvyk. Okrem toho, že je známkou hrubých mravov, ohrozuje tiež zdravie. (Anglicko, 1859)