Dnešné médiá potrebujú historky, a tak sa do nich najľahšie dostávajú umelci, ktorí sú ochotní ich pravidelne dodávať. O hudbe či výtvarnom umení sa píše pomerne ťažko, takže viac priestoru médiá automaticky venujú tým, ktorí dokážu priniesť aj ľahšie uchopiteľné posolstvo ako nemanželské deti či výčiny v stave opitosti alebo drogovej závislosti. Zo starších umelcov majú najväčšiu šancu na prežitie tí, ktorí toho za život stihli veľa nielen v umení, ale aj v súkromnom či politickom živote. Z tohto hľadiska je ideálnym produktom práve mexická maliarka Frida Kahlo, ktorá je schopná podať rovnako silné životné okamihy, ako to z maliarov dokázali Dalí či Picasso. Dá sa pochybovať, či by jej obrazy plné autoportrétov, príznakov naivného umenia a folklóru dokázali dvíhať ceny na dražbách, ak by nemala za sebou pohnutý život plný mužov, žien, tragických nehôd či osudových lások. Jej posmrtná sláva pripomína van Goghov efekt, keď dielo poznáme iba torzovito, ale život s mnohými detailmi. Frida Kahlo je dnes multimediálna: jej obrazy vlastní pár majetných zberateľov a galérií, masovo dostupné sú jej monografie či výbery z denníkov plné starých čiernobielych fotografií, najnovším médiom je film. Až v ňom zmenila svoju tvár a v predstavách ľudí sa premenila na Selmu Hayekovú, ktorej portrét má dokonca na obálke aj jedna z monografií vydaných nedávno v češtine. Frida už nie je Frida, Frida je dnes Selma. Ešte o niečo krajšia, ešte o niečo populárnejšia.