Prasa na dvore dokvílilo. Pán učiteľ sedí smutne na váľande a rozpráva o tom, ako nemá rád zabíjanie zvierat. Na stôl položí fľašu domácej "ekologickej" slivovice, ktorej chuť sa roztápa na jazyku - a chlieb. Alebo skôr buchty, pretože majú sladkú chuť. Ospravedlňuje sa, že nie je lepšie oblečený, my však absolútne nič nenamietame. Veď je predsa zabíjačka. Sedíme zababušení v malom domčeku na lazoch, sto kilometrov od rumunských hraníc a rozprávame sa po slovensky. Zázrak?
Žiadny zázrak. Len dôsledok toho, že pred dvesto rokmi hŕstka Slovákov opustila niektoré oblasti východného Slovenska - najmä Zemplín, Spiš a Gemer - a s vidinou lepšieho života sa usadila na najsevernejšom cípe západných Karpát, osemdesiat kilometrov od známeho rumunského mestečka Oradea, hodinu a pol cesty od maďarských hraníc. Miestny uhorský gróf tu totiž kedysi potreboval zručných drevorubačov a za zrúbané lesy ponúkol ľudkom zo Slovenska rúbaniská a lesy. A kto by odmietol takúto ponuku? To neprekáža, že je táto oblasť pánu bohu za chrbtom a cesta z dolniakov meria vyše 30 km. Serpentínami. Zem je zem, znamená chlieb a na Slovensku, kde narastal počet obyvateľov a oblasti boli spustošené po Turkoch a vojskách, jej už nebolo veľa.
Pán učiteľ
"V súčasnosti žije v Rumunsku okolo 20 000 Slovákov. Žijú v dvoch oblastiach - banátsko-aradskej a bihorskej. Do našej oblasti prišli prví Slováci v roku 1791. Neskôr osídlili aj ďalšie časti - dedinku Gemeľčičku v roku 1811, sem na Židáreň a na Novú Hutu prišli v roku 1817 a na Starú hutu v roku 1830," vychrlí presné roky pán učiteľ Pavol Slovák. "Podľa toho, čo rozprával aj môj otec, prišli z veľmi zaostalých oblastí. Nepamätám si presne rok, ale na Slovensku v niektorých oblastiach vymrelo v tom čase kvôli biede a suchotám tisícky ľudí. Aj preto sa rozhodli ísť za lepším chlebom," dodáva pán učiteľ. Celý život pracoval ako pomocný pedagóg v škole. Vyučoval chémiu, fyziku a niektoré roky aj zemepis a dejepis. Pred šiestimi rokmi však odišiel do dôchodku a dnes sa venuje najmä gazdovstvu, pasie kravy, číta knihy a pozerá Slovenskú televíziu alebo Markízu. Je až neuveriteľné, že tváre Ľubomíra Bajaníka a Andrey Stoklasovej sa k vám môžu prihovoriť aj 600 km od domovskej krajiny...
Každodenný život a odsťahovaní prisťahovalci
Územie slovenských dediniek v tejto oblasti síce pripomína raj, ale len prírodou. Bežný život tu nie je o nič viac odlišný ani ľahší ako život na hociktorých slovenských lazoch. Kravy, sliepky, husi, morky, prasce, na jar sejba, v lete žatva, zaváranie, pálenie, na konci jesene zabíjačka... Stále dokola a stále práca. V minulosti sa slovenskí prisťahovalci živili najmä drevorubačstvom, neskôr - keď v rokoch 1810 až 1870 fungovala miestna skláreň - aj sklárstvom alebo prácou v kamenných lomoch. "Keď ľudia skončili prácu okolo statku, išli pracovať do lesa. Nerúbali však len stromy na oheň, po druhej svetovej vojne ich dokonca nazývali aj odborníkmi, lebo kresali podvaly pod lode, vedeli vyrobiť aj dvanásť metrov dlhé hrady a osemcentimetrové štvorhrany," spomína si na schopnosti predkov pán učiteľ. Ani dnes tu nie je priveľa pracovných príležitostí, aj preto oblasť - rovnako ako slovenský vidiek - zápasí s nepriazňou osudu. S odchodom mladých generácií a následným vyľudňovaním. Navyše veľmi veľký počet Slovákov z Rumunska sa vrátil späť do bývalého Československa v rámci repatriácie po druhej svetovej vojne. V niektorých publikáciách sa píše aj o ďalších dvoch migračných vlnách: po 1. svetovej vojne do USA a po roku 1989 najmä na Slovensko. Pán učiteľ Slovák vidí dôvod najmä vo vysokom reprodukčnom potenciáli i neľahkom živote. "Toto sú lazy a život na lazoch je všade veľmi ťažký. Aj moji šiesti bratia odišli. Pochádzam z veľkej rodiny - boli sme desiati bratia a tri sestry," hovorí. "Raz do dediny dokonca prišla presídľovacia komisia. Vtedy som býval u rodičov, dom ešte stojí, ale už tam nik nebýva. Komisia teda prišla aj k nám a jeden z nich hovorí: "Vám sa ani neoplatí odchádzať, domek tu máte porádny... Odišlo však veľa ľudí, najmä do bývalého Československa."
S Ceausescom alebo bez Ceausesca?
"Po revolúcii som zvykol cestovať krížom-krážom po Rumunsku, počúval ľudí vo vlaku a môžem povedať, že približne 85 percent populácie tvrdí, že bolo lepšie, keď žil starý, teda Ceausescu. Nie je to len môj názor, hovoria to aj v parlamente a v televízii. Veľmi vysoký počet ľudí dnes totiž žije v biede," pokračuje pán Slovák. Niektoré veci sa však napriek všeobecnej skepse - až dôverne pripomínajúcej tú našu - zlepšili. Počas komunistického režimu obyvatelia Rumunska síce mohli až dve hodiny denne od ôsmej do desiatej večer sledovať program rumunskej televízie, dozvedeli sa však len to, kde bol Ceausescu na návšteve, čo mal na obed, prípadne ako sa darí jeho celej rodine. Aj takú kapitalistickú vymoženosť ako elektrický prúd mohli rumunskí obyvatelia v rámci šetrenia využívať len niekoľko hodín denne. Všetko bolo navyše na prídel. "V čase Ceausescovej vlády bol na prídel aj benzín. Pamätám si, ako sme chodievali do Oradea a čakali na prídel 12 až 15 litrov benzínu tri dni a tri noci. Autá sme posúvali ručne... Inokedy som v meste videl veľmi dlhý rad a keď som sa opýtal, na čo ľudia čakajú, spontánne mi odpovedali - na hygienický papier. Ani čokoláda a káva neexistovali, všetko bolo na prídel," rozhovorí sa hlavný majster zabíjačkového tímu, pán učiteľ Michal Karkuš. "Ľudia si zvykli pomáhať tak, že napríklad v Maďarsku predávali sklárske výrobky a za to kúpili tovar, ktorý u nás nedostali." Mnohí iní, a slovenské dedinky nie sú výnimkou, však majú úplne iný názor. Myslia si, že Ceasescu dal ľuďom prácu, a tým aj sociálnu istotu a kolektívnym šetrením vykúpil Rumunsko z dlhov...
Jazyk
Nová Huta je v podstate malý zázrak. Nielenže tu stretnete ľudí hovoriacich jazykom, ktorému rozumiete aj vy, ale navyše sa cítite ako doma. Aj keď, samozrejme, cudzie prostredie vplývalo aj na jazyk a niektoré slová sa prebrali z rumunčiny. "Po rumunsky viem približne tak ako po slovensky. Publikoval som niekoľko článkov aj v nadlakských Našich snahách, čo je časopis Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku. Hovorím Slovákov a Čechov, pretože Čechov žije v Rumunsku len päťtisíc. Mám aj pravidlá slovenského pravopisu, aj rumunský slovník. Ale napríklad, suseda mám Maďara a s ním sa zasa rozprávam po maďarsky. Po viedenskej arbitráži toto územie totiž patrilo Maďarom. Aj prvú triedu som dokonca robil v maďarčine," pokračuje v rozprávaní pán učiteľ. Slováci tu podľa neho používajú archaickú slovenčinu, pretože boli roky izolovaní a dedinky boli zväčša slovenské. "Čo sa týka výslovnosti, nepoužívajú sa tu napríklad dvojhlásky ia, ie, iu a v strednom rode sa používa a namiesto e, napríklad dva prasatá, dva vrecá, dva oči atď. Zaujímavé je, že tu kedysi pôsobili maďarskí, nemeckí alebo rumunskí farári, ktorí sa často slovenčinu učili priamo od ľudí a nevzdelávali sa za pomoci kníh. Aj preto sa im niekedy podarilo úplne skomoliť slová. Viete, čo je napríklad odpust? Hody alebo ako sa to u vás hovorí. Raz mal jeden pán farár na takomto odpuste kázeň a povedal nasledujúce slová, prepáčte za výraz, hovorím to v úvodzovkách: "Milí veriaci, keby sme zobrali ďalekohľad a pozreli by sme sa sto rokov do zadku..." On chudák, nevedel, čo rozpráva a namiesto dozadu povedal do zadku. Samozrejme, určite to bolo pre nich veľmi ťažké, ale pred takým davom to bola hanba..."
Prasa ležalo vo vaničke "rozbúrané", črevá čakali na vyprázdnenie a na peci sa škvarili oškvarky. My sme už museli odísť. Čakala nás ďalšia návšteva. Len neskôr sme sa dozvedeli, že pán učiteľ Karkuš ostal bez hlavného pomocníka. Tomu sa totiž v noci otelila krava a cez deň jej prišlo tak zle, že si ju musel ísť ratovať...
(Dokončenie v budúcom čísle)
Dedinka Šintau alebo Nová Baňa sa rozprestiera 80 kilometrov od známeho Rumunského mestečka Oradea v atypickej dĺžke 36 až 40 štvorcových kilometrov a v nadmorskej výške 700 metrov. Rumunské meno dedinky je odvodené od stredovekého šľachtického hradu nachádzajúceho sa v neďalekej dedine Sešteš pri mestečku Alešde, ktorý sa volal Šinteu alebo Soim - sokol. Slovenské názvy sú odvodené od sklární: Nová Huta a Stará Huta, ktoré vznikli v týchto oblastiach v 19. storočí. Prví slovenskí prisťahovalci sem prišli v roku 1817, keď bola dedinka zaznamenaná aj v slovníku lokalít.
StoryEditor
Odchádzali pre biedu a suchoty, za lepším chlebom
Prasa na dvore dokvílilo. Pán učiteľ sedí smutne na váľande a rozpráva o tom, ako nemá rád zabíjanie zvierat. Na stôl položí fľašu domácej "ekologickej" slivovice, ktorej chuť sa roztápa na jazyku a chlieb. Alebo skôr buchty, pretože majú sladkú chuť. Ospravedlňuje sa, že nie je lepšie oblečený, my však absolútne nič nenamietame. Veď je predsa zabíjačka. Sedíme zababušení v malom domčeku na lazoch, sto kilometrov od rumunských hraníc a rozprávame sa po slovensky. Zázrak?