Nezdôrazňuje sa vždy, že Československo vzniklo 28. októbra, o niečo skôr, ako sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko. Vstupom USA do vojny v auguste 1918 sa zakrátko prvá svetová vojna skončila a do 7. novembra sa v Berne vyjednávalo o mieri. Až potom bolo podpísané prímerie. Slovenským prejavom vôle stať sa súčasťou spoločného štátu bola Martinská deklarácia z 30. októbra 1918. Mala o to väčší význam, lebo jej signatári dva dni predtým o vyhlásení republiky nevedeli. Rozhlasová komunikácia sa nevyužívala a dovoz českých novín do Uhorska bol od apríla 1918 zakázaný.
Slovensko vlastne bolo de iure do vzniku nového stredoeurópskeho štátu - Československej republiky (ČSR) vytrhnuté z Uhorska. Jeho hranice, hranice nového štátu, sa však len začali vytvárať. Maďarská Károlyiho vláda sa napriek tomu aj v tomto období usilovala zachovať mocenské status quo. Situácia bola komplikovaná radikalizáciou obyvateľstva po vyčerpávajúcej vojne, prejavoval sa aj vplyv boľševickej revolúcie z Ruska. Maďari legitimitu pre udržanie moci na Slovensku odvodili z prímeria, ktoré uzavrel francúzsky generál F. d' Esperey v Belehrade 13. novembra. V jednom jeho bode bolo, že správa územia Uhorska zostáva v Budapešti. Príchod československého (fakticky prevažne českého) vojska na Slovensko Maďari považovali za anexiu a bránili sa. Preto Dohoda vydala 3. decembra nótu, v ktorej určila dočasnú demarkačnú líniu medzi Slovenskom a Maďarskom. Maďarská ľudová republika vznikla až 16. novembra a zároveň vyhlásila Habsburgovcov za zosadených z trónu. Súčasne maďarský politický establishment začal Slovákom ponúkať to, čo predtým nebolo možné - rozsiahlu autonómiu. Malo si zriadiť vlastné školstvo, súdy a snem. Územie takéhoto útvaru však nebolo definované, ale ani územie ČSR. Maďari chceli, aby autonómia vychádzala z výsledkov sčítania ľudu z roku 1910, podľa neho by však Československu pripadlo len niekoľko severných žúp.
Slováci vznik ČSR nedocenili
Na prebratie štátnej moci na Slovensku bolo treba vydať zákon o správe Slovenska č. 64/1918 Sb. z 10. decembra. Na základe neho bol Vavro Šrobár poverený správou Slovenska ako minister pražskej vlády. Zaviedla sa slovenčina ako úradný jazyk a úradníci museli skladať sľub vernosti ČSR. Bratislava ešte žila uhorským životom. Šrobár menoval županov najmä z radov hlasistickej inteligencie, a tí mali menovať okresných úradníkov - slúžnych. Na tieto miesta zrazu nebolo ľudí, lebo mnohí nepodpísali sľub, niektorí sa nemohli zaviazať, lebo nevedeli po slovensky. Prišli úradníci z Čiech... Československé vojsko postupovalo od západu k Dunaju a vytláčalo maďarské vojsko na čiaru Dunaj - Ipeľ - Uh. Do Holíča sa dostali príslušníci kroměřížskeho pluku 2. novembra. Celá operácia sa skončila až 20. januára 1919. Na Silvestra prišlo československé vojsko iba po Patrónku (severná časť Bratislavy otvorená k Záhoriu) a Bratislavčanov nechalo do Nového roka v Maďarsku. Operácii velil taliansky generál Luigi Piccione. Bratislavská vrchnosť sa "okupácii" príliš nebránila, tá prebehla pokojne. Obyčajní Bratislavčania však neboli nadšení, organizovali proti novej moci demonštrácie so sociálnym podtextom a štrajky. V Prahe si možno dostatočne neuvedomovali, že nastoliť novú moc treba rýchlo, aby sa eliminovala maďarská politika spočívajúca v ústupkoch, ktoré stáročia voči Slovákom odmietala. Nástojčivé bolo nastoliť poriadok. Bolo tesne po vojne, z frontu sa vracali demobilizovaní muži, prinášajúci si všelijaké zvyky... Hospodárstvo bolo v dezolátnom stave, uhorská mena bola znehodnotená, preto sa rozmáhal tovarový obchod - keťasenie. Obyvatelia chceli obživu, zamestnanie a nové pomery komentovali: pán ako pán. Nevnímali, že čoskoro získajú úrady, kde sa dorozumejú po slovensky, otvoria sa slovenské školy a získajú všeobecné a rovné volebné právo. Inteligencia totiž vo veľkej miere používala maďarčinou. Podľa britského publicistu Scotta Viatora v roku 1918 žilo na Slovensku v najlepšom prípade 1 000 národne uvedomelých Slovákov vo vyššom spoločenskom postavení. V novej republike sa k Slovákom prihlásili 2 mil. obyvateľov. ČSR teda vznikla naozaj na poslednú chvíľu.
V Skalici začiatkom novembra vznikla dočasná vláda pre Slovensko. Centrálna vláda pod vedením Karla Kramářa bola v Prahe ustanovená 14. novembra, Slovensko mal spravovať minister s plnou mocou pre Slovensko Vavro Šrobár. Začal úradovať 14. decembra v Žiline. Šrobára s ďalšími úradníkmi na stanici nikto nečakal, preto poslali po starostu, aby im zohnal nocľah... V Bratislave začal Šrobár úradovať 4. februára, až vtedy, keď bolo jasné, že mesto pripadne k ČSR. Maďari presadzovali, aby sa Bratislava stala akýmsi nezávislým mestom. Šrobár mal pomocníkov: Pavla Blahu, Ivana Dérera, Antona Štefánka a českého četníckeho veliteľa Aloisa Hanačíka. Aj keď vojenský odpor maďarského alebo Maďarom nakloneného obyvateľstva nebol príliš veľký (na oslobodzovaní Slovenska sa zúčastnilo vojsko s 8 300 mužmi a 500 koňmi), pre vznik štátu sa vžil pojem oslobodenie. Dobre vystihoval zmenu najmä v položení Slovákov. Šrobár neskôr vládol nad Slovenskou krajinou železnou rukou, po voľbách 1920 ho nahradil sociálny demokrat Ivan Dérer.
Pokus o návrat pod boľševickú zástavu
Slovensko, hoci už československé, od Maďarska nemalo pokoj. V marci 1919 sa bez volieb zmocnili v Maďarsku vlády
komunisti na čele s murárom Garbaiom a teroristom Bélom Kunom a v máji maďarskí boľševici podporovaní sovietskym Ruskom prelomili hranice ČSR v úseku od Miškovca po Štúrovo. Obsadili 40 % územia vrátane Lučenca a Košíc. Podarilo sa im to aj preto, lebo ich vítal slovenský proletariát. Prevládlo tu triedne hľadisko pred národným, tak to hodnotila komunistická historiografia. Dokonca im pomohli "uvedomelí" železničiari vo Vrútkach, lebo štrajkom hatili vojenské transporty z Čiech na južné Slovensko. Vtedy 4. mája zahynul Milan Rastislav Štefánik pri lete z Talianska do Bratislavy, ktorú mal navštíviť ako dezignovaný minister vojny pražskej vlády. V Prešove na dva týždne vznikol nový štátny útvar. Československé vojská s materiálnou pomocou dohodových mocností vyhnali maďarské boľševické vojská. Hranice s Maďarskom boli stanovené ako posledné zo všetkých susedov ČSR, po podpise dohody na zámku Grand Trianon vo Versailles. Až vtedy bol de iure potvrdený rozpad Uhorska.
Tieto udalosti v slovenskej časti štátu vlastne zhoršovali pozíciu Slovákov pre ich neskoršie snahy za prvej ČSR o federáciu či autonómiu, ktorá bola hlavnou politickou agendou ľudákov. Pražskí centralisti ho používali ako jeden zo spôsobov ospravedlňovania malých kompetencií Zemského úradu v Bratislave.
Vavro Šrobár (1867 - 1950) od roku 1899 pôsobil v Ružomberku ako lekár. Politicky patril k hlasistom, boli to slovenskí inteligenti hlásajúce idey T. G. Masaryka a spoluprácu s Čechmi. Nesúhlasili s konzervatívnou, hoci proslovenskou politikou Slovenskej národnej strany. S predstaviteľom agrárnikov Antonínom Švehlom hovoril o možnom spoločnom štáte s Čechmi už v roku 1917. Na robotníckej oslave 1. mája v Liptovskom Mikuláši sa prvýkrát verejne prihlásil k vytvoreniu spoločného štátu. Dňa 28. októbra bol v Prahe ako jediný Slovák v mene Národného výboru československého a podpísal zákon, ktorým sa zriaďovala ČSR. V niekoľkých vládach bol ministrom, neskôr senátorom. Zúčastnil sa na SNP, po vojne bol ministrom unifikácie za Stranu slobody.