Saudská Arábia, najväčšia krajina Arabského polostrova, prežíva pravdepodobne najhlbšiu krízu v dejinách -- posledná séria únosov a teroristických útokov otriasla jej samotnými základmi. I pri všetkej zraniteľnosti kráľovského rodu by však bolo predčasné tento režim definitívne odpisovať. Systém privilégií, ktorý prepychovo živí tisíce ľudí, sa predsa len tak ľahko nezrúti.
Tieto "tisíce" -- presnejšie päťtisíc princov spolu s celými ich veľkými rodinami -- bez ochrany "systému" nemajú na prežitie nijakú šancu. Na druhej strane, aj keď saudskoarabská elita nebezpečenstvo dlhší čas podceňovala, akútna hrozba v nej celkom iste vzbudí obranné reflexy, ktoré predbežne rýchlemu kolapsu zabránia.
Viac nebezpečenstva však skrývajú mocenské zmeny vo vnútri samotného vládnuceho klanu. Pretože tak, ako stojí pred dilemou celá spoločnosť, tak sa s ňou musí vyrovnať aj vedenie krajiny, rozdelené do dvoch táborov. Jeden sa vytvoril okolo korunného princa Abduláha, prikláňajúceho sa k liberálom, druhý okolo ministra vnútra Nadžífa, riaditeľa tajných služieb a predstaviteľa konzervatívnych síl. Teror vystavuje krajinu ťažkej skúške -- pričom na jej konci môže stáť práve voľba medzi oboma ideovými smermi. Jedným, ktorý predstavuje západné reformy s orientáciou na tržnú ekonomiku a druhým znamenajúcim posilnenie cirkevno-konzervatívneho tábora.
Ak by naozaj došlo k takémuto rozhodovaniu, bol by to pre Saudskú Arábiu prelomový moment. Totiž až doteraz sa v skutočnosti naozaj rozhodovať nemusela. Saudská cesta sa vždy opierala o široko založený konsensus, mäkko odpružený veľkým množstvom peňazí. Systém síce reformám bránil, ale minimálne na povrchu spoločnosť upokojoval.
Pakt medzi cirkevnými silami a držiteľmi moci vznikol v čase, keď o nesmiernom bohatstve plynúcom z petrodolárov nikto ani len nesníval. Muhamad ibn Saud, od ktorého odvodzuje svoj pôvod dnešná kráľovská rodina, uzavrel príslušnú dohodu ešte okolo roku 1750. Jeho partnerom "na druhej strane" bol vtedy cirkevný vodca Muhamad ibn Abd-al-Waháb. Zväzok s wahabitmi spočíval na extrémnom výklade koránu, ktorý sa usiluje o likvidáciu všetkých osvetových tradícií islamu. Ešte i dnes zdravotne ťažko postihnutý kráľ Fahd vládne bez písanej ústavy, len na báze práva šaríja.
Pravda, spoločenská norma je v ostrom protiklade so životným štýlom vládnucej triedy. Tá sa z cirkevných povinností vykúpila a vedie v cudzine alebo i doma neraz nanajvýš dekadentný život.
Preto zlomová situácia, ktorú v súčasnosti prežíva Saudská Arábia, má menej do činenia s wahabitským fundamentalizmom, ako skôr so spoločenskými protikladmi. Štát premeškal príležitosť na investície do vzdelania, sociálneho systému, infraštruktúry.
Počet obyvateľov tejto krajiny vzrástol tak prudko ako len málokde inde. Ak tu v roku 1950 žilo 3,2 mil. ľudí, dnes je ich vyše dvadsať miliónov. A v roku 2050 by podľa odhadu OSN Saudská Arábia mohla mať až 60 miliónov obyvateľov.
Lenže dorastajúcim generáciám chýba perspektíva. Mladí boháči sa nudia a mladí chudáci zase pociťujú čoraz väčšiu nenávisť. Fundamentalizmus tu naozaj nachádza živnú pôdu. (hn/gaf)