Zahraničný obchod je úsek národného hospodárstva danej krajiny zahrňujúci časť obehu tovaru, ktorý prekračuje štátnu hranicu. Predmetom výmeny je jednak tovar, jednak rôzne výrobné a nevýrobné služby, t. j. tzv. neviditeľný zahraničný obchod. Rozsah a štruktúru zahraničného obchodu ovplyvňuje rad činiteľov, najmä dosiahnutá ekonomická úroveň krajiny, štruktúra jej ekonomiky, úloha krajiny v medzinárodnej deľbe práce a jej postavenie v medzinárodnom obchode. Na význam zahraničného obchodu v národnom hospodárstve pôsobia aj prírodné podmienky, veľkosť územia a počet obyvateľov krajiny. Zahraničný obchod treba chápať ako súčasť ostatných prvkov medzinárodných hospodárskych vzťahov, ktoré z hľadiska určitej krajiny označujeme súhrnne ako vonkajšie ekonomické vzťahy. Ako zahraničný obchod sa spravidla označuje výmena tovaru medzi štátmi, pri ktorej dochádza k prechodu tovaru cez hranice štátu a výmena služieb, vrátane medzinárodnej prepravy tovaru, ďalej cestovný ruch so zahraničím, ako aj také operácie s tovarom, ktorý neprechádza štátnu hranicu, napr. v priamom reexporte. Obchodná činnosť sa uskutočňuje spravidla v rámci medzištátnych obchodných a platobných dohôd uzatváraných medzi krajinami navzájom. V tomto rámci sa potom uzatvárajú jednotlivé kontrakty medzi podnikateľskými subjektmi.
Obchodná politika je súčasťou zahraničnej politiky štátu. Riadi sa určitými zásadami a predstavuje určitý súbor prostriedkov a opatrení, ktorými štátna moc zasahuje do zahraničného obchodu, ovplyvňuje ho a určuje jeho základný rámec. Pôsobí tak na rozsah zahraničného obchodu aj na jeho tovarovú a teritoriálnu štruktúru a do istej miery aj na jeho inštitucionálne formy. Robí tak za pomoci autonómnych alebo zmluvných nástrojov. Veľmi všeobecne možno povedať, že všetko, čo sa deje v rámci zahraničného obchodu, možno považovať za zahraničnoobchodnú činnosť v najširšom vyjadrení. Patrí sem na prvom mieste uskutočňovanie zahraničnoobchodných transakcií, či už vo forme obchodných záväzkových alebo iných obdobných vzťahov. V širšom kontexte problematiky možno tiež hovoriť o inštitucionálnych formách a predpokladoch výkonu tejto činnosti. Vzhľadom na mimoriadnu šírku jej dosahu sem možno rátať aj celý rad interdisciplinárnych súvislostí, ako napr. devízové, colné, medzinárodnoprávne a pod.
Subjekty oprávnené na zahraničnoobchodnú činnosť
Zahraničnoobchodná činnosť sa môže uskutočňovať medzi subjektmi so sídlom, miestom podnikania, resp. bydliskom v tuzemsku (na jednej strane) a v zahraničí (na strane druhej). Pod tuzemskom rozumieme územie SR a pod tuzemskými subjektmi tie fyzické a právnické osoby, ktoré majú na tomto území svoje sídlo, miesto podnikania alebo bydlisko. Z hľadiska oprávnenia na podnikateľskú činnosť rozoznávame v zmysle Obchodného zákonníka:
* osoby zapísané v obchodnom registri,
* osoby, ktoré podnikajú na základe živnostenského oprávnenia,
* osoby, ktoré podnikajú na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov (daňoví poradcovia, advokáti, komerční právnici, audítori a pod.),
* fyzické osoby, ktoré vykonávajú poľnohospodársku výrobu a sú zapísané do evidencie podľa osobitného predpisu.
Z hľadiska právno-organizačnej formy ide o tieto subjekty:
* obchodné spoločnosti,
* družstvá,
* štátne podniky,
* organizácie zahraničného obchodu (napr. Technopol, Petrimex a iné),
* iné organizácie v súlade s osobitnými predpismi (rozpočtové a príspevkové organizácie, banky, poisťovne, atď.),
* združenia osôb na základe zmluvy o združení podľa Občianskeho zákonníka (bez právnej subjektivity).
Pokiaľ ide o zahraničné osoby, tu treba diferencovať medzi tými, ktoré v tuzemsku podnikajú priamo a tými, s ktorými sú tuzemské subjekty iba v obchodných vzťahoch v rámci medzinárodného obchodného styku. Napriek tomu, že je široký okruh tuzemských subjektov, ktorí môžu podnikať v oblasti zahraničného obchodu, štát si ponechal možnosť rozhodovať o tom, či v niektorých určených okruhoch činností takéto podnikanie umožní. Ide o inštitút tzv. licencií na vývoz alebo dovoz určitých druhov tovaru, kde je záujem štátu na ochrane tuzemských výrobcov alebo ak ide o plnenie záväzku vyplývajúceho z medzinárodných záväzkov. Určitý obmedzujúci charakter má toto opatrenie vo vzťahu k tovaru, kde je daný záujem na zachovaní kontroly štátu najmä s ohľadom na možnosť zneužitia eventuálnej liberalizácie (napr. zbrane, drahé kovy, toxické látky atď.).
Podnikanie zahraničných subjektov v tuzemsku
Ustanovenia § 21 -- 26 Obchodného zákonníka znamenajú zrovnoprávnenie postavenia zahraničných subjektov z hľadiska podmienok a rozsahu podnikania, s postavením tuzemských právnických a fyzických osôb. Samotný Obchodný zákonník, ako aj niektoré ďalšie právne predpisy, však ukladajú zahraničným subjektom viaceré povinnosti a iné podmienky, ktoré znamenajú ústup od tejto zásady. Ide napr. o ich povinné zapísanie sa do obchodného registra alebo u zahraničnej fyzickej osoby, ktorá sa zapisuje do obchodného registra, ako osoba oprávnená konať v mene podnikateľa, sa vyžaduje doklad o povolení na pobyt v SR (s výnimkou ak ide o občana členského štátu Európskej únie a OECD). Ak zahraničný subjekt nespĺňa podmienky Obchodného zákonníka, má však právo podnikať podľa svojho právneho poriadku, môže s tuzemskými podnikateľskými subjektmi uzatvárať zmluvy v zahraničnoobchodnej oblasti. Podľa § 23 Obchodného zákonníka sa považujú za podnikateľov v zmysle tohto zákona. Zahraničné osoby sa môžu za účelom podnikania podieľať na založení slovenskej právnickej osoby alebo sa zúčastňovať ako spoločníci alebo členovia v slovenskej právnickej osobe už založenej. Zahraničná osoba môže tiež sama slovenskú právnickú osobu založiť alebo sa stať jediným spoločníkom takejto právnickej osoby, pokiaľ Obchodný zákonník jediného zakladateľa alebo jediného spoločníka pripúšťa. Slovenské právnické osoby so zahraničnou majetkovou účasťou možno podľa § 24 ods. 2 Obchodného zákonníka založiť len podľa slovenského práva.
Zahraničnoobchodné záväzkové vzťahy
Pri určovaní práv a povinností zo záväzkových vzťahov v rámci zahraničnoobchodnej činnosti sa prihliada na obchodné zvyklosti v medzinárodnom obchode v príslušnom obchodnom odvetví. Tieto zvyklosti však nesmú byť v rozpore s obsahom zmluvy alebo so zákonom. Ak je táto podmienka splnená a príslušná zmluva s takýmito zvyklosťami počíta, majú pri praktickej aplikácii prednosť pred tými ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktoré nemajú donucujúcu povahu. Obchodné zvyklosti majú takisto význam aj ako výkladové a doplňujúce pravidlo. Z ustanovení platných pre právne vzťahy v oblasti zahraničnoobchodnej činnosti majú osobitný význam najmä tieto:
* Dlžník je povinný riadne požiadať o vývozné povolenie, povolenie tranzitu alebo iné úradné povolenie, ktoré sa vyžaduje pre splnenie jeho záväzku v zahraničí (§ 731 ods. 1 Obchodného zákonníka).
* Veriteľ je povinný riadne požiadať o dovozné povolenie alebo iné úradné povolenie, ktoré sa vyžaduje na prijatie plnenia v určenom mieste plnenia (§ 731 ods. 2 Obchodného zákonníka).
* Dlžník je povinný splniť svoj peňažný záväzok v mene, v ktorej bol dojednaný (§ 732 Obchodného zákonníka).
* V kúpnej zmluve môže byť určené, že kupujúcemu sa zakazuje spätný vývoz (reexport) kúpeného tovaru (§ 739 Obchodného zákonníka).
* Dojednaním o obmedzení predaja sa predávajúci zaväzuje, že nebude určitý tovar predávať určitému okruhu zákazníkov alebo do určitého štátu, alebo že tento tovar bude predávať len v obmedzenej miere alebo za podmienok určených v dojednaní (§ 742 Obchodného zákonníka).
* Zmluvou o výhradnom predaji sa dodávateľ zaväzuje, že tovar určený v zmluve nebude v určitej oblasti dodávať inej osobe než odberateľovi (§ 745 Obchodného zákonníka).
* Ak vyplýva zo zmluvy alebo z okolností, za ktorých bola zmluva uzavretá a ktoré sú pri uzavretí zmluvy známe obom stranám, že plnenie z tejto zmluvy (hlavnej zmluvy) závisí od plnenia inej zmluvy (vedľajšia zmluva), ide o závislú zmluvy (§ 750 Obchodného zákonníka).
Aplikácia medzinárodných zmlúv
V posledných rokoch sa značne rozšírila tuzemská zmluvná základňa a pribudli aj také medzinárodné zmluvy, ktoré priamo upravujú či aspoň ovplyvňujú právne vzťahy tuzemských subjektov a ktoré teda treba aplikovať vnútroštátne. Východiskom je konštatovanie, že medzinárodné a vnútroštátne právo sú dva samostatné systémy práva. To v dôsledku znamená, že medzinárodná zmluva a prvok medzinárodného práva môže byť transformovaná do vnútroštátneho práva iba na základe ústavného aktu. Podľa zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov SR medzinárodné zmluvy, ktorými je SR viazaná, vyhlasujú v Zbierke zákonov, ak ide o. i. aj o zmluvy ratifikované prezidentom republiky alebo o iné zmluvy, ak obsahujú úpravu týkajúcu sa právneho postavenia fyzických a právnických osôb alebo ich oprávnených záujmov. V oznámení Ministerstva zahraničných vecí SR o uzavretí zmluvy sa popri jej slovenskom znení uvádza aj jej úplné znenie v jazyku, v ktorom bola vyhotovená.
Aplikácia devízových predpisov
Devízové hospodárstvo je relatívne autonómnou súčasťou národného hospodárstva. Na rozdiel od menových predpisov (ich vznik sa datuje do obdobia rokov 300 -- 400 p. n. l.) devízové predpisy uzreli svetlo sveta až počas 1. svetovej vojny. V dôsledku prehlbujúceho sa nedostatku zlatom podložených mien, ako aj zlata ako takého, začali v tomto období jednotlivé štáty pristupovať k vydávaniu právnych predpisov obmedzujúcich nakladanie so zahraničnými platobnými prostriedkami, so zlatom a inými menovými kovmi, ako aj s tuzemskou menou vo vzťahu k zahraničiu. Až do dnešných dní sú devízové predpisy trvalou súčasťou právneho poriadku prakticky všetkých krajín. Súčasné devízové predpisy sú významnou súčasťou tej oblasti nášho právneho poriadku, ktorá upravuje právne postavenie subjektov zahraničnoobchodných vzťahov. Z tohto pohľadu sa stáva aj jedným z určujúcich faktorov uskutočňovanie zahraničnoobchodnej činnosti. Ich úlohou je stanoviť pravidlá nakladania so zahraničnými platobnými prostriedkami, so zlatom, ako aj s inými devízovými hodnotami, vrátane tuzemskej meny pri jej používaní na vyrovnanie pohľadávok a záväzkov zo zahraničného obchodu. Devízový zákon č. 202/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, ako aj jeho vykonávacia vyhláška, mnohými svojimi ustanoveniami určujú pravidlá správania sa tuzemských a niekedy aj zahraničných subjektov pri uskutočňovaní zahraničnoobchodnej činnosti.
Subjektmi devízovoprávnych vzťahov sú predovšetkým:
* tuzemci (t. j. právnické osoby so sídlom v tuzemsku alebo fyzické osoby s trvalým pobytom v tuzemsku; tuzemcom je aj organizačná zložka tuzemca v zahraničí),
* cudzozemci (všetky ostatné fyzické a právnické osoby; cudzozemcom je aj organizačná zložka cudzozemca v tuzemsku s výnimkou pobočky zahraničnej banky),
Z hľadiska ich oprávnení pri určovaní pravidiel devízovoprávnych vzťahov ide o:
a) devízové orgány (t. j. Ministerstvo financií SR, ktoré vykonáva pôsobnosť vo vzťahu k ostatným ministerstvám a k iným ústredným orgánom štátnej správy, k štátnym rozpočtovým a príspevkovým organizáciám, k štátnym účelovým fondom, k právnickým osobám zriadeným osobitným zákonom, ktoré sú finančnými vzťahmi napojené na štátny rozpočet a Národná banka Slovenska, ktorá vykonáva pôsobnosť voči ostatným tuzemcom a voči cudzozemcom),
b) devízové miesta (t. j. banky v zmysle zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktoré sú na základe oprávnenia Národnej banky Slovenska oprávnené uskutočňovať niektoré devízové transakcie),
c) colné orgány (kontrola dovozu a vývozu bankoviek a mincí, plnenie ohlasovacej povinnosti a rozhodovanie o devízových priestupkoch a deliktoch),
d) ostatné subjekty (t. j. všetky ostatné právnické a fyzické osoby).
Devízový zákon ďalej vymedzuje okruh a pojem tých hodnôt, ktoré podliehajú devízovoprávnej regulácii. Ide predovšetkým o:
a) devízové hodnoty -- patria sem peňažné prostriedky v cudzej mene, zlato vo forme svetovo obchodovateľných zliatkov, zahraničné cenné papiere (cenné papiere, ktorých emitentom je cudzozemec) a finančné deriváty (práva a záväzky oceniteľné peniazmi, odvodené od peňažných prostriedkov v cudzej mene, od zlata a od zahraničných cenných papierov),
b) iné hodnoty, pod ktorými rozumieme najmä okruh hodnôt podliehajúcich ohlasovacej povinnosti, pričom ide o hodnoty, ktoré možno za určitých podmienok premeniť na peňažné prostriedky v cudzej mene, ako zahraničné pohľadávky a záväzky, nehnuteľnosti v zahraničí a pod.,
c) tuzemská mena, ak sa s ňou nakladá voči zahraničiu.
Existencia devízových predpisov signalizuje súčasne existenciu viacerých devízových obmedzení adresovaných najmä subjektom spôsobilým uskutočňovať zahraničnoobchodnú činnosť, ale aj občanom, ktorí v tejto oblasti nepodnikajú. V koncentrovanej podobe ide o tieto základné povinnosti:
a) ohlasovacia povinnosť, ktorá spočíva v povinnosti tuzemcov ohlásiť do evidencie príslušnému devízovému orgánu najmä:
* peňažné pohľadávky a záväzky voči cudzozemcovi,
* inkasá a platby, ktoré sa týkajú priamych a iných investícií, finančných úverov, cenných papierov, operácií na finančnom trhu,
* zriadenie a stav účtov v zahraničí,
* vývoz a dovoz bankoviek a mincí v slovenskej a cudzej mene, cestovných šekov, zlata a zlatých mincí,
b) transferová povinnosť, ktorá spočíva v povinnosti previesť alebo doviezť do tuzemska v zahraničí nadobudnuté peňažné prostriedky
c) iné povinnosti: platby do zahraničia a zo zahraničia sa môžu vykonávať bezhotovostne len prostredníctvom devízových miest; tuzemec a cudzozemec sú povinní predkladať devízovému miestu platné devízové povolenie, ak sa vyžaduje a doklady preukazujúce účel požadovanej platby. Devízový zákon neupravuje osobitne inštitút devízových účtov (t. j. účtov vedených v devízovej banke v niektorej voľne zameniteľnej mene), z čoho je zrejmé, že tuzemci ani cudzozemci nemajú právne prekážky zriaďovať si takéto účty, či už určené na osobnú potrebu alebo na podnikanie. Z hľadiska vykonávania zahraničnoobchodnej činnosti je často pre cudzozemcov osobitne zaujímavá otázka nadobúdania vlastníckych práv k tuzemskej nehnuteľnosti. Postupná liberalizácia v tomto smere viedla k podstatnému rozšíreniu okruhu možností, ktoré má v tomto smere devízový cudzozemec.
Z hľadiska platnej právnej úpravy ide o tieto možnosti:
* z titulu dedenia,
* pre diplomatické zastúpenie cudzieho štátu za podmienky vzájomnosti,
* ak ide o nehnuteľnosť nadobúdanú do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, z ktorých iba jeden je cudzozemec, alebo ak má nadobudnúť nehnuteľnosť od manžela, súrodencov, rodičov alebo prarodičov,
* výmenou tuzemskej nehnuteľnosti patriacej cudzozemcovi za inú tuzemskú nehnuteľnosť, ktorej hodnota neprevyšuje cenu pôvodnej nehnuteľnosti,
* ak má predkupné právo z titulu podielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti,
* ak ide o stavbu, ktorú cudzozemec vystaval na pozemku vo svojom vlastníctve,
* ak tak ustanovuje osobitný zákon (napr. reštitučný zákon),
* ak cudzozemec so sídlom v členskom štáte Európskej únie alebo OECD má v tuzemsku organizačnú zložku na podnikanie alebo ak podniká v oblasti bankovníctva, poisťovníctva atď. Devízový zákon takisto rieši problematiku investovania v zahraničí. Tuzemec, ktorý nie je devízovým miestom, sa môže zmluvne zaväzovať a plniť peňažné záväzky súvisiace so vznikom alebo získaním majetkového podielu, ako aj účasti na podnikaní v zahraničí alebo na činnosti v zahraničí, ktorá nevykazuje znaky podnikania, len na základe devízového povolenia Národnej banky Slovenska vydaného po dohode s Ministerstvom financií SR. Takéto devízové povolenie sa nevyžaduje, ak ide o priamu investíciu v členskom štáte Európskeho hospodárskeho priestoru a OECD.
Ochrana investícií a riešenie sporov v oblasti medzinárodného podnikania
Bilaterálne medzištátne dohody o vzájomnej podpore a ochrane investícií vymedzujú pojem investície, zakotvujú právny režim zahraničných investícií, podmienky možného vyvlastnenia, prevodu finančných prostriedkov do zahraničia a tiež spôsob riešenia prípadných sporov v tejto oblasti. V podmienkach SR ide o celý rad takýchto dohôd, ktoré boli uzavreté ešte počas existencie ČSFR a kde sa slovenská strana prihlásila k svojmu dielu zodpovednosti za plnenie týchto dohôd aj v nových podmienkach po 1. januári 1993.
Znenie týchto dohôd nevykazuje závažnejšie odchýlky. V zásade sa dá povedať, že jednotlivé strany majú povinnosť umožniť na svojom území v súlade so svojim právnym poriadkom investičnú činnosť zahraničných subjektov zmluvných strán. Podmienkou je zabezpečenie primeranej ochrany pre takéto investície, aby sa vylúčili neoprávnené zásady alebo diskriminačné opatrenia. V dohodách sa takisto zaručuje voľný a v podstate neobmedzený prevod finančných prostriedkov do zahraničia. Takéto dohody boli uzatvorené napr. so Spojenými štátmi americkými, Francúzskou republikou, Rakúskou republikou, Veľkou Britániou, Spolkovou republikou Nemecko, Holandskom, Dánskom, Írskom a pod. Vzťahy vznikajúce pri vzájomnej investičnej činnosti sú natoľko rôznorodé, že môžu byť dôvodom vzniku majetkových sporov. Spomenuté dohody obsahujú aj spôsob riešenia takýchto sporov na bilaterálnej úrovni. Prednostným spôsobom riešenia je zmier, resp. rozhodcovský súd, ak pokus o zmier bol neúspešný. Osobitný význam má "Washingtonský dohovor o riešení sporov týkajúcich sa investícií medzi štátmi a príslušníkmi iných štátov" zo dňa 18. 3. 1985. Spomenúť treba aj zákon č. 218/1996 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktorý predpokladá možnosť zriadenia rozhodcovských súdov, ako stálych nezávislých orgánov, najčastejšie pri obchodných komorách. Predpokladom rozhodcovského konania je rozhodcovská zmluva, ktorá musí byť písomná a dostatočne určitá a v ktorej si strany dohodnú rozhodcovský poriadok.
Zahraničnoobchodnú činnosť jednak štátu a jednak jeho fyzických a právnických osôb v budúcnosti v značnej miere ovplyvní vstup Slovenska do Európskej únie. Vstup SR na spoločný trh Európskej únie bude silným impulzom pre hospodársky rast podporený vysokou mierou investícií, vývozom a zvýšenou konečnou spotrebou. Práve preto sa Slovensko snaží svoju hospodársku politiku a ďalšie kroky ekonomickej reformy nasmerovať tak, aby sa stalo politicky aj ekonomicky konsolidovanou krajinou, s inštitucionálne vybudovanou a fungujúcou trhovou ekonomikou a transparentným legislatívnym prostredím, s podnikmi dostatočne konkurencieschopnými na pôsobenie v európskom ekonomickou priestore.