Pôsobenie komunistických stran vo svete v minulosti financovalo Medzinárodné oddelenie ÚV KSSZ. Používali sa na to firmy v daňových rajoch známe ako off-shore, papierové spoločnosti, ktoré reálne nepodnikajú, ale len cez ne pretekajú peniaze. Umožňujú zakrývanie stôp po pôvode peňazí. Komunisti boli znalcami najrozmanitejších metód, mieni niekdajší odborník z London School Of Economics, neskôr reportér mesačníka Fortune Paul Klebnikov.
Realizáciou projektov Medzinárodného oddelenia ÚV KSSZ sa zaoberala KGB. V osemdesiatych rokoch založila sovietska tajná služba niekoľko fiktívnych bánk a obchodných spoločností v zahraničí a daňových rajoch -- medzi najznámejšie patrili Grécko, Cyprus, Portugalsko a Taliansko. Miliardy amerických dolárov sa previedli do týchto firiem z Vnešekonombanky, ktorá mala v bývalom ZSSR monopol na zahraničný platobný styk a vydávanie certifikátov. Tie boli sovietskou analógiou bonov, teda poukážok do obchodov Beriozka -- obdoby československého Tuzexu.
KGB používala jednoduchý mechanizmus. Určitá časť dreva, ocele, alebo ropy sa do zahraničia predávala podniku, ktorý KGB otvorila v daňovom raji v zahraničí za cenu niekoľkonásobne nižšiu ako svetové ceny. Podnik v daňovom raji tento tovar predával za svetovú cenu a nechával si zisk.
Bývalý agent a niekdajší šéf kontrarozviedky Oleg Kalugin tvrdí, že keď sa krach Sovietskeho zväzu stal nevyhnutnosťou, KGB a Medzinárodné oddelenie ÚV KSSZ sa rozhodli, že túto schému využijú v prospech komunistickej nomenklatúry. Podľa neho KGB dostala úlohu zachovať mocenskú sovietsku kastu aj keby padol komunizmus. Preto sa v spolupráci s Medzinárodným oddelením ÚV KSSZ rozpracovala operácia, v rámci ktorej sa previedli miliardy dolárov na účty súkromných firiem v Sovietskom zväze a v zahraničí. O. Kalugin tvrdí, že KGB bola jednoducho pružná.
V roku 1990 plukovník Leonid Vselovskij z Prvého hlavného oddelenia KGB pripravil dôvernú inštrukciu pre veľkého komunistického funkcionára Nikolaja Kručinu, kde vyložil novú stratégiu. Kručina bol v ÚV KSSZ zodpovedný za majetok komunistickej strany. Dokument KGB navrhoval vytvoriť sieť bánk a obchodných firiem v Sovietskom zväze a v zahraničí. Do nich sa mali na "mimoriadne obdobie" previesť miliardy dolárov zo štátnych rezerv a uschovať ich tam až dovtedy, kým nepríde priaznivejšie obdobie.
"Prostriedky, ktoré sa dostávajú ako príjmy do straníckej pokladnice a nie sú registrované vo finančných dokladoch, sa môžu použiť na nákup akcií podnikov, bánk a firiem znejúcich na doručiteľa. To na jednej strane zabezpečí stabilné príjmy, nezávislé od ďalšieho postavenia strany, na druhej strane sa tieto akcie budú dať kedykoľvek predať na kapitálových trhoch a umiestniť do iných sfér pre to, aby stranícky majetok bol anonymný, ale zachoval si kontrolu," písal L. Veselovskij. Navrhol vytvoriť špeciálne skupiny rýchlej reakcie zložené zo špecialistov z KGB alebo ich spolupracovníkov. Okrem toho L. Veselovskij navrhoval, aby skupiny rýchlej reakcie využívali služby bývalých zamestnancov KGB alebo spriaznených osôb.
Vládnuca komunistická strana sa rozhodla. Hoci sa jej nepáčila čierna ekonomika a čierny trh, prenikla do nich. ÚV KSSZ a KGB si vybrali podniky, v ktorých si strana zachová majetok. Stali sa ochrancami tajnej straníckej pokladnice. Práve týmto spôsobom získali svoj prvý kapitál prví ruskí miliardári.
Samotný generál O. Kalugin vraj pomáhal prevádzať finančné prostriedky, ktoré mali pôvodne patriť "strane a ľudu" do zahraničia. V roku 1978 Prvé oddelenie KGB otvorilo agentúru ekonomickej špionáže, takzvané ôsme oddelenie. Jeho cieľom bolo robiť operácie so západnými bankami. O. Kalugin si spomína, že KGB poslalo ľudí do sovietskych a spoločných bánk v Singapure a Londýne. Prostredníctvom nich sa ZSSR ako druhý najväčší producent zlata na svete zaoberal manipuláciou jeho ceny na svetových trhoch.
Západné rozviedky vedeli, že KGB sa zaoberá praním peňazí ukradnutých zo sovietskej ekonomiky, ale nemiešalo sa do tohto procesu, dokonca aj keď vedeli, že tieto peniaze postupne rozkrádajú agenti. V roku 1992 ruská vláda požiadala CIA nájsť miliardy dolárov, ktoré stratili. Pomoc neposkytla, lebo sa bála, že odhalí vlastnú sieť agentov. Vo februári 1991, keď bol posledný rok pri moci Michail Gorbačov, sa v sovietskej tlači objavila zaujímavá historka. Námestník ministra zahraničného obchodu Ruskej federácie Gennadij Fiľšin, teda vlády Borisa Jeľcina a nie vtedy ešte fungujúcej sovietskej vlády Michaila Gorbačova, mal pracovať nad zaujímavou finančnou operáciou. Jej cieľom bolo získať 7,5 miliardy dolárov ako výmenu za 150 miliárd rubľov. Partnerom v obchode mala byť neznáma britská firma Dow Trading. Šéfoval jej Angličan, ktorý sa presťahoval do Južnej Afriky. Firma mala kúpiť sovietsky tovar. Platba 7,5 miliardy dolárov sa mala robiť prostredníctvom daňového raja. Či sa doláre dostanú do Ruska, nebolo známe. Európske súdy neskôr prišli s verziou, že britská firma pravdepodobne podniká v záujmoch kolumbijského kartelu obchodujúceho s narkotikami. Ruský parlament obchod zakázal.
Podobná operácia sa uskutočnila v novembri 1990 v daňovom raji na britskom ostrove Jersey. Bola medzi sovietskou Centrálnou bankou a finančnou štruktúrou Financial Managment Co. Alebo Fimaco, ktorej služby dosť často používala KGB. Za päť rokov robila pre centrálnu banku operácie so sumou asi 50 miliárd dolárov. Zisky sa ukladali na účtoch firiem registrovaných v daňových rajoch. Dôkazy o tom, že by sa peniaze vrátili do Ruska, neexistujú.