"Každé zapieranie sťažuje priznanie," povedal Švejkovi na putimskej žandárskej stanici strážmajster Flanderka. "Každé priznanie sťažuje zapieranie," súhlasil Švejk.
Aby sa nedostal do úlohy zapierajúceho, rozhodol sa Mikuláš Dzurinda pre priznanie (aj keď nie úplné). Na prvý pohľad je zrejmé, že zásadné body predvolebného sľubu SDKÚ občanom sa splniť nepodarilo, aj keď dôležitý bod -- integrácia -- je jednoznačne na dobrej ceste. Postoj premiéra je čestný, ale nie najtaktickejší. Prevzal ťarchu zodpovednosti nielen za SDK, ktorej súčasti sa rozdeľovali i spájali, ale aj celej koaličnej vlády. A v jednej i druhej formácii sa niektorí tvária, ako by so štvorročným vládnutím nemali nič spoločné a správajú sa ako opozícia. Ba horšie, lebo nech si opozícia hovorí, čo chce, vládna karavána môže ísť ďalej. Ale ak sa ceria zuby v rámci koalície, vládnutie sa znefunkčňuje. A čo je najhoršie, výslednica sa potom vydáva za výsledok vládnej politiky. Možno i preto bude pre Dzurindu pragmatickejšie upustiť od obhajoby volebného programu SDK, ktorý bol v kľúčových bodoch, najmä v citlivých mzdových a sociálnych veciach, postavený len na prianiach. Politicky užitočnejšie bude posudzovanie plnenia Programového vyhlásenia vlády, kde sa budú musieť zodpovedať aj jeho vnútrokoaliční kritici, volební súperi.
Je jasné, že široká koalícia, navyše pozostávajúca z viacerých vnútorne nestabilných prvkov, mala obmedzené možnosti. Zhodla sa síce na dosť všeobecne formulovanom programe, ktorý obsahoval viac ciele ako prostriedky. A práve na prostriedkoch nastal hneď v januári 1999 pravo-ľavý spor, ktorý sa musel vyriešiť syntézou. V rôznej intenzite sa spory tiahli celým vládnutím.
Ale nie to bolo hlavným problémom tejto vlády, a možno spochybniť tvrdenie premiéra, že stopercentné splnenie predvolebných sľubov možno očakávať, keď politická formácia získa stopercentnú účasť na moci. Hlavný problém bol v straníckom budení nereálnych očakávaní, ktoré by nebola schopná naplniť žiadna vláda. Žiadna vláda by nezabezpečila dvojnásobné mzdy ani nezamestnanosť pod desať percent, samozrejme, tu myslíme spôsobom zodpovedným voči budúcnosti. Zrejme by bol razantnejší boj proti korupcii, ale protipôsobila by tendencia viac politiku skrývať, variť pod pokrievkou, nebola by taká vzájomná kontrola strán. Navyše komplikované hľadanie porozumenia v koalícii aspoň spočiatku sprevádzal i nie veľmi kričiaci, ale istý pozitívny efekt -- konsenzus veľkej časti spoločnosti.
Ak by vláda formulovala svoje ciele opatrnejšie -- ako nápravu politických a ekonomických deformácií spôsobených predchádzajúcou vládou, vytvorenie základne pre demokratický vývoj, aktívnu tvorbu podnikateľského prostredia, mohlo by to byť -- samozrejme, spolu s nepopierateľnými medzinárodnými výsledkami -- bez vykrúcania celkom solídne bilancovanie. Nebolo by treba zapierať vôbec nič.
StoryEditor