Editorial

V lete som prešiel cez Most Márie Valérie zo Štúrova do Ostrihomu. Taký zážitok si človek nemôže nechať ujsť. Sám som totiž už nezažil voľný prechod mostov, ale generácia mojich rodičov spomínala, ako sa chodilo... Zo Záhoria so zeleninou len tak na trh do Viedne. O tom, ako boli stupavské a marcheggské rodiny poprepletané, dodnes svedčia kamene s menami na cintorínoch... Na Dunaji bolo mostov pomenej, no o to intenzívnejšie sa stýkali a medzi sebou sobášili obe strany a ešte aj za minulého režimu patrilo k bontónu chodiť v stredu na trh do Győru. Mimochodom, dodnes tam žijú súrodenci jedného z prvých interpretov slovenskej tanečnej piesne Borároša.
Využil som teda príležitosť, ktorá bola pre našich predkov samozrejmá po celý život a vybral som sa do Ostrihomu na prechádzku a kávu. Prechádzali sme sa centrom mesta, a vtom zazvoní manželke v kabelke mobil. "Ty predsa nemáš rooming..." vravím. A ona odpovedá, že nie, jednoducho je tam slovenský signál. V tej chvíli mi boli bližšie spomienky otcových rovesníkov na staré mosty a zmysel obnoveného mosta pod oknami arcibiskupstva bol väčší. V tej chvíli som bez výhrad veril, že onedlho budeme labzovať po strednej Európe tak, ako môj strýko, čo sa po maturite vybral na posledné prázdniny pešo len tak, na Dolnú zem, na trhy sem a tam, že trochu tým povyrastieme a že prílohy, ako je táto, mimoriadna, sa zmenia na periodické tituly, lebo budú informovať o stálej spolupráci, slúžiť jej a prinášať pre ňu informácie, ktorých bude toľko, že raz za rok to nestačí...
A o tom, ako dnes k tým užším vzťahom kráčame a trošičku aj so spomienkami na budúcnosť, pretože ide o to, aby bolo aspoň tak ako kedysi, o tom všetkom, dosiahnutom i plánovanom, je táto príloha.