1. Veľká Británia. Je to tradične najväčší európsky spojenec Spojených štátov. Potvrdzuje to nielen blízkosťou politických názorov a rovnakou argumentáciou v prospech použitia sily proti irackému režimu, ale aj nasadením vojenských síl v Perzskom zálive. Počet britských vojakov prekročil v týchto dňoch 42-tisíc mužov, čím prekročil britskú účasť na operácii Púštna búrka v roku 1991. Blairova vláda sa pod tlakom verejnej mienky doma (52 percent Britov odmieta vojnu aj s posvätením OSN) a labouristických členov britského parlamentu rozhodla podporiť myšlienku o novej rezolúcii o Iraku, ktorá umožní začať vojnu za úplnú likvidáciu irackých zbraní hromadného ničenia a odstránenie Saddáma Husajna od moci. Tonymu Blairovi sa pre riešenie prostredníctvom Bezpečnostnej rady OSN podarilo získať i prezidenta Busha, hoci v prípade neúspechu nevylučuje podporu útoku aj bez poverenia OSN. "Vláda si vyhradzuje právo zaoberať sa otázkou (vojenského útoku) aj bez rezolúcie OSN, ak si to situácia vyžiada," vyhlásil britský minister zahraničných vecí Jack Straw. Blair sa síce snaží vystupovať ako most medzi USA a Európou, pritom však kategoricky odmieta francúzsko-nemecký návrh na znásobenie počtu zbrojných inšpektorov OSN v Iraku, keď ho označuje za "nerealistický a neuskutočniteľný".
2. Španielsko. Považuje sa za vôbec najrozhodnejšieho stúpenca amerického riešenia konfliktu s Irakom. Vláda Josého Maríu Aznara sa pravidelne podpisuje pod každé stanovisko, ktoré v tejto súvislosti Washington zverejňuje. Žiadny z predchodcov predsedu š...
Zostáva vám 85% na dočítanie.