"Keď pozorujeme svetové hospodárstvo, vidíme bojové pole, na ktorom spoločnosti bojujú neľútostnú vojnu," povedal už v roku 1988 vtedajší francúzsky prezident Francois Mitterrand. Po viac než 15 rokoch realita dokázala, že toto trochu pompézne vyjadrenie nie je vôbec prehnané. Skúsenosti dokazujú, že v hospodárskej súťaži už nejde o cenu a kvalitu, metódy sú čoraz surovejšie a konkurencia necúvne takmer pred ničím. "Dosah terorizmu je minimálny v porovnaní s tým, čo sa rozpútalo v ekonomickej oblasti," tvrdí riaditeľ parížskej Školy pre ekonomickú vojnu (EGE) Christian Harbulot. "Je neobyčajné vidieť zrútenie dvojičiek, no v skutočnosti je oveľa úžasnejšie vidieť zrútenie celého priemyselného odvetvia," dodáva.
Harbulot za najúčinnejší postup považuje tzv. konkurenčnú spravodajskú službu (CI -- Competitive Intelligence), čiže systematické pozorovanie vývoja hospodárskej súťaže. "V 21. storočí nevyhráva vojnu ten, kto hádže väčšie bomby, ale ten, kto rozpráva lepšie príbehy," hovorí jeho zástupca Didier Lucas. Škola učí svojich študentov rozprávať dobré príbehy, reagovať na zlé správy, ktoré rozširuje konkurencia a využívať jej prípadné prešľapy. Študenti sa učia systematicky zbierať a hierarchicky triediť informácie. Základné motto znie: Kto mohol mať aký záujem pustiť do obehu určitú informáciu, ktorý konkurent môže danej spoločnosti škodiť.
Dezinformácie a iné metódy
Najrozšírenejším nástrojom CI sú dezinformačné kampane. Ich základom je slabina konkurenta a keď raz verejná diskusia nadobudne vlastný život, vecné argumenty sú často bezcenné. Imidž je poškodený. Spustenie takejto kampane uľahčujú predovšetkým moderné komunikačné prostriedky, potenciál internetu pri rozsievaní pochybností je takmer neobmedzený.
Na vlastnej koži sa o tom presvedčil francúzsky výrobca vodky Belvedére, ktorého americký konkurent Phillips Millennium vytvoril internetovú stránku, kde otvorene spochybňoval jeho ekonomické výsledky. Tento útok dlhodobo oslabil kurz akcií Belvedére, hoci spoločnosť dokázala tvrdenia konkurenta vyvrátiť.
Ďalšou metódou je bezohľadnosť, keď spoločnosti sú ochotné urobiť takmer hocičo, aby sa dostali k informáciám konkurencie. Predovšetkým v USA sa používajú metódy, zrelé na hollywoodske filmy. Jednou z nich je tzv. odpadková archeológia, čiže prehľadávanie odpadkov konkurenčných firiem. Napríklad Kathy Shelferová, ktorá CI vyučuje na Drexel University vo Philadelphii, považuje prehrábavanie odpadkov konkurencie, ak sú uložené na verejne prístupnom mieste, za eticky ospravedlniteľné.
Obľube sa v Severnej Amerike tešia aj "volavky", čiže pracovníci jednej firmy, ktorí sa zamestnajú u konkurencie a potom sa vrátia k starému zamestnávateľovi aj s firemnými tajomstvami. Staronový zamestnávateľ z nich následne hravou formou vytiahne potrebné informácie. Pocítila to aj letecká spoločnosť Air Canada, ktorá tvrdí, že konkurenčné WestJet Airlines v priebehu desiatich mesiacov údajne 243 630-krát staré identifikačné číslo jej bývalého analytika Jeffreyho Lafonda na zisťovanie trás a trhových podmienok. Súdny proces sa ešte neskončil.
Spoločnosti často využívajú aj konkurzy, aby sa dostali k tajomstvám konkurencie. Odborníci vysvetľujú, že zvyčajne vypíšu konkurz na vymyslenú pozíciu a záujemcov vyspovedajú podľa motta: Veď nám porozprávajte, ako sa vám darí.
Štát nezaostáva
V boji o informácie sa môžu americké spoločnosti zväčša spoľahnúť na podporu svojej vlády. Bývalý prezident Bill Clinton už v roku 1993 zaviedol štátnu CI. Advocacy Center ministerstva hospodárstva má americkým spoločnostiam v zahraničí "pomáhať prekonávať obchodné bariéry, byrokratické problémy a nečestné praktiky". Oficiálnymi nástrojmi centra sú telefonáty, listy či prejavy diplomatov, neoficiálne sa však predpokladá úzka spolupráca s Úradom výkonnej podpory (Office of Executive Support), ktorý pod nenápadným názvom zabezpečuje kontakt s americkými tajnými službami.
Nie je žiadnym tajomstvom, že tajné služby majú pochopenie pre záujmy amerických spoločností v zahraničí. S prácou tajných služieb sa v súčasnosti spája "väčší dôraz na ekonomiku", potvrdzuje James Woolsey, ktorý v prvých rokoch Clintonovej éry zastával funkciu šéfa Ústrednej spravodajskej služby (CIA). Woolsey pripustil, že väčšina informácií síce pochádza z verejne prístupných zdrojov, no päť percent "sú v podstate tajomstvá, ktoré kradneme".
Aj o Francúzoch je známe, že nekonajú v rukavičkách. Vláda má od začiatku roka vlastného splnomocnenca pre CI Alaina Juilleta, bývalého šéfa tajnej služby. Ten je priamo podriadený premiérovi a okolo svojej úlohy nerobí tajnosti: "Ide o to poskytnúť firmám dodatočné prostriedky, aby v tejto ekonomickej vojne, v ktorej sú zaangažovaní všetci konkurenti, mohli bojovať rovnakými zbraňami."
(hn/sz)