Na (c)hudobnom slovenskom živote je udalosťou už len to, že niekto vôbec vydá vlastný album. Každý rok sa pritom koná nejaká tá televízna šou s odmeňovaním pôvodnej tvorby, hoci väčšinou okrem vytrvalosti nie je čo hodnotiť či (presnejšie povedané) porovnávať. Napriek tomu z času na čas sa urodí aj niečo zaujímavé, ako to je v prípade speváčky Sui Vesan.
Speváčka a gitaristka Jana Ondrejková, ktorá je majiteľkou onoho pseudonymu, nie je pozorným hudobným fanúšikom neznáma. Prvý raz ju verejnosti predstavil jeden z dielov nepravidelného seriálu Urobme si ticho. Tento cyklus STV propagoval živými koncertmi
menšinové žánre. Slovo menšina má pre väčšinu čitateľov automaticky charakter porušovania ľudských práv, výraz umenie je však často jeho synonymom. Áno, pretože keď napríklad niekto chce robiť hudbu po svojom, okamžite sa odlišuje od stáda usmiatych a dobre oblečených trojakordobijcov. Sui Vesan po niekoľkých rokoch koncertovania dostala šancu na debutový album. Vyšiel na sklonku minulého roka pod názvom Sui vo vydavateľstve Millenium records. V booklete práve jemu speváčka ďakuje za vieru v trošku zvláštny hudobný prejav. Zvláštnym ho robí to, že ho produkuje jediná hudobníčka len pomocou svojej akustickej gitary, rôznych bizarných inštrumentov, ale najmä svojho výrazného hlasu. Má ho nielen silný, ale aj skutočne zaujímavo zafarbený a dokáže striedať rôzne náladové polohy. Nahrávkou robí cennou aj to, že sa Sui Vesan pokúša o iný prístup k folkovej pesničke, a nie je to len tým, že použije na rytmus fazuľový struk alebo suchý bodliak. Klasickú niekoľkoakordovú štruktúru narušuje a ozvláštňuje, ponúka sa tu paralela s huslistkou Ivou Bittovou, ktorá však robí najmä inštrumentálnu a trochu viac experimentálnu hudbu. V prípade Sui Vesan sú to stále pesničky, niekedy spievané po svahilsky, inokedy v rodnom jazyku. Hoci to pri počúvaní občas zaškrípe od prílišnej úprimnosti -- vrúcnosti, v textoch sa nájde mnoho poetických obrazov, ako napríklad: hoci som len človečička/ mesiacova budem/ dnes holubička (Malinká som hviezdy pasiem). Všetky texty sú dielom autorky, ktorú určite povzbudili pochvalné slová a podpora Kamila Peteraja i Mariána Vargu. Netradične delené verše nerobia peknému hlasu problémy, tie skôr vznikajú pri ich frázovaní. Určite by veci pomohlo, keby si speváčka občas spomenula na slová z jednej vlastnej skladby -- nepozeraj aj ty toľko na nich.... Reč je o prílišnej
podobnosti so speváckymi manierami Dolores Oriordan z írskej skupiny Cranberries (najvýraznejšie to počuť v závere pesničky Dva biele kone). Trochu to ruší celkový pozitívny dojem a Sui Vesan má nepochybne potenciál na to byť autentická. Šťastnou voľbou bolo angažovanie zvukára Ivana Minárika, ktorý odviedol skvelú prácu nielen spoza nahrávacieho pultu, ale aj priamo pri aranžmánoch. Na to, že ide o debut, je album viac než len príjemným prekvapením. Trestuhodnou nedbanlivosťou vydavateľa je však absencia skúseného producenta, ktorý by niektoré slovenskosti týkajúce sa celkového hudobného prejavu pomohol usmerniť. Hranica medzi naivnou úprimnosťou a pravou lyrikou je veľmi úzka.
StoryEditor