V pokladnici slovenských ľudových múdrostí jedno hovorí, že hlúpy sa učí na vlastných chybách, múdry na chybách iných. Komu však cesta k múdrosti nevyhovuje, aj pre toho je naporúdzi veta, že doma nikto nie je prorokom. Zdá sa, že slovenská verejnosť čím ďalej, tým viac preferuje príslovia z tej druhej skupiny. Cení sa "šikovnosť", pod čím sa nerozumie múdrosť a profesijná zdatnosť, ale rafinovanosť a bezškrupulóznosť. V čase, keď múdrosť, teda know-how, vo svete nadobúda čoraz väčšmi charakter významného obchodovateľného artikla, slovenskú spoločnosť odhora až dole označuje neprofesionalita. Výsledkom bývajú často škandalózne rozhodnutia -- už nik neverí, že sú výsledkom babráctva, hľadá sa práve oná "šikovnosť". V posledných mesiacoch tak verejnosť vzrušovala kauza predaja plynárenského priemyslu. Kauza bola výdatným zdrojom munície pre politické šarvátky a osočovanie -- pritom dejiny svetovej ekonomiky dokazujú, že aj v kapitalizme sú efektívnejšie firmy neriadené štátom. V súvislosti s touto privatizáciou (a všetkými ostatnými) nie je ani taký dôležitý kupec, ako zaštítenie spoločnosti, štátu a jeho obyvateľov pred nežiaducimi negatívnymi dosahmi transakcie. A na to treba know-how, sedliacky rozum. Že privatizácia plynární bola viac amatérska než zlobovaná, dokazuje fakt, že štát v úlohe predajcu nespravil práve toto. Preto vatrička plynární zahorela ešte raz, keď sme pre klesajúci kurz dolára dostali o deväť miliárd menej, než by to bolo v čase podpisu zmluvy. Malí podnikatelia do zmlúv s plnením v budúcnosti dávajú klauzulku -- splatné v sume toľko a toľko korún, teda dolárov (eur) v aktuálnom kurze. Každý malý podnikateľ má hodnotu tých deväť miliárd. Ani deravý groš zasa nestoja tí druhí. Aj toto vypovedá o tom, aký osoh by bol z plynární, keby štátu zostali naďalej.