Význam a rozsah pojmu referendum je vo svete natoľko rozmanitý a špecifický, že je veľmi ťažké jeho zovšeobecnenie. Často býva samotné referendum označované ako plebiscit, tak napr. v Španielsku sú oba pojmy synonymá, naproti tomu vo Francúzsku sa plebiscitom označuje ľudové hlasovanie v jednotlivých územných jednotkách -- referendum v celospoločenskom meradle. Vo Veľkej Británii sa pojem referendum používa pre prípad, keď sa občania vyjadrujú k návrhu právneho aktu, zatiaľ čo plebiscit znamená ich priame rozhodovanie o forme zriadenia. V niektorých krajinách sa tento inštitút stal viac-menej všedným -- vo Švajčiarsku, v Lichtenštajnsku, niektorých štátoch USA, inde je jeho používanie ešte stále skôr vzácne, napr. vo Fínsku, Nórsku, Holandsku.
Právne zakotvenie referenda je vyjadrením prejavu suverenity ľudu. Ľud nevystupuje len ako zdroj moci, ale bezprostredne (priamo) sa podieľa na rozhodovacej činnosti, tvorí štátnu moc. Aj jeho inkorporovanie do právnych systémov jednotlivých krajín a následná praktická realizácia sú značne rozdielne. Najčastejšie je referendum všeobecne zakotvené v ústavách jednotlivých krajín a bližšia úprava je ponechaná na bežný zákon. No napr. Belgicko a Nórsko využívali tento inštitút napriek tomu, že sa o ňom ich ústavy nezmieňujú. Nemecká ústava z roku 1949 zakotvuje ľudové hlasovanie len na úrovni krajín, v povojnovom období sa v Nemecku ešte celonárodné referendum nekonalo. Obdobne v USA otázku referenda upravujú jednotlivé členské štáty, federálna ústava sa o ňom nezmieňuje.
Použiteľnosť referenda často súvisí s vyšpecifikovaním predmetu referenda, teda určením rozsahu matérie, ktorej sa referendum môže týkať. Väčšinou ide o dôležité verejné záležitosti, čo nemusí byť pravidlom -- napr. vo Švajčiarsku, v niektorých krajinách USA.
Je nežiaduce, aby sa vyskytla otázka, na ktorú nie je možná jednoznačná odpoveď, resp. otázky, ktorých odpovede by sa navzájom vylučovali. Predmet referenda určuje subjekt, ktorý má oprávnenie referendum vyvolať (iniciovať). V krajinách, pre ktoré je príznačná ľudová iniciatíva (Švajčiarsko, Rakúsko, niektoré štáty USA), je možné sformulovanie predmetu referenda priamo občanmi. Samozrejme len v medziach a hraniciach možnej ústavnej, resp. zákonnej prípustnosti. Najčastejšie vyskytujúcim predmetom referenda sú otázky týkajúce sa ústavy -- schválenie ústavy, prijatie novej ústavy, schválenie ústavných zmien, resp. dodatkov.
Referendá boli napr. v štátoch Andorra 1993, Dánsko 1953, Francúzsko 1793, 1795, 1799, 1946 , 1946, 1958, Poľsko 1997, Rusko 1993, veľmi často sa vyskytujú takéto referendá aj v krajinách Severnej a Južnej Ameriky (napr. Kanada 1992, Čile 1925, 1989, Kolumbia 1958, Kuba 1976, Ekvádor 1978, Haiti 1918, 1987, 1988, Panama 1983, Uruguaj 1917, 1934, 1938, 1942, 1946), aj v Ázii (Bangladéš 1977, Irán 1979, Filipíny 1976, 1987, Južná Kórea 1962, 1972, 1980, 1987, Srí Lanka 1982, Arménsko 1995, Azerbajdžan 1995, Gruzínsko 1991, Kazachstan 1995, Kirgizsko 1996, Tadžikistan 1994, Jemen 1991), no aj v Afrike (napr. Burundi 1972, 1981, 1992, Kamerun 1960, Kongo 1963, 1973, 1976, 1992, Togo 1961, 1963, 1979, Sudán 1998, Stredoafrická republika 1981, 1994).Tu je potrebné spomenúť, že ústavy jednotlivých krajín samy vyžadujú pre platnosť svojej zmeny vykonanie referenda.
Narastá počet referend, ktorých predmet je spojený s teritoriálnymi otázkami
Súvisí to hlavne s revolučnými zmenami v bývalých socialistických krajinách koncom osemdesiatych rokov minulého storočia a následným reorganizovaním hraníc. Najmä v kontexte s rozpadom bývalého Sovietskeho zväzu a Juhoslávie a vznikom nových štátov, ktoré boli podložené početnými referendami. Dôležitou etapou v tomto ponímaní je aj pričleňovanie sa krajín do spoločenstiev štátov, najmä do Európskej únie. Taktiež určitou mierou narastá okruh otázok v referende týkajúcich sa ratifikácie medzinárodných zmlúv. Na hlasovanie v referende sú často predkladané problémy priamo súvisiace so sférou morálnosti. Je to najviac viditeľné na príklade niektorých štátov USA a Írska. V krajinách, kde sa referendum používa častejšie (Švajčiarsko, USA, Lichtenštajnsko), býva predmet referenda veľmi rozmanitý. Cez problémy v oblasti trestného, majetkového, daňového práva, otázky potravinových substancií, až po dopravné predpisy. Niektoré z nich sú až rýdzo apolitickej povahy, no rešpektuje sa "vôľa ľudu", keďže v týchto krajinách majú občania možnosť požadovať vypísanie referenda formou ľudovej iniciatívy.
Na to, aby sa referendum stalo skutočne prejavenou vôľou ľudu, jednotlivé štáty deklarujú záväznosť výsledkov prijatých v referende, teda s výsledkami referenda ústava, resp. zákon daného štátu, spája určité právne účinky záväzné pre všetky fyzické i právnické osoby v štáte, no v každom prípade aj pre samotný štát a jeho inštitúcie, parlament nevynímajúc.
Úspešnosť referenda je takisto v krajinách rôznorodá a závisí od mnohých faktorov, ako napr. dôslednej propagandy, politickej klímy i obľúbenosti tohto inštitútu v tej- ktorej krajine. Tak napr. v Európe z hľadiska praktického uplatňovania a efektívnej využiteľnosti referenda možno vyšpecifikovať krajiny, kde sa referendum využíva masovo (napr. Švajčiarsko, niektoré štáty USA), krajiny, kde tendencia používania referenda výrazne narastá (napr. Taliansko, Írsko, Dánsko, Francúzsko, Švédsko a Grécko), štáty, kde sa referendum vyskytuje zriedka (napr. Belgicko, Veľká Británia, Fínsko, Rakúsko, Nórsko, Poľsko) a štáty, ktoré referendum nevyužívajú vôbec (napr. Holandsko).
Referendum vo Švajčiarsku
Koncepcia využívania referenda vychádza jednak z existencie Landsgemeinde, t. j. zhromaždení obyvateľov, ktoré sa dodnes každoročne využívajú v 3 malých kantónoch. Touto formou prijímajú rozhodnutia vo všeobecnosti sa týkajúce zmeny ústavy kantónu, schvaľovania rozpočtu, voľby, resp. odvolania výkonného orgánu a pod. Ďalším faktom ovplyvňujúcim rozmach referenda boli hlasovania na špeciálnych inštitúciách kantónov, z ktorých sa samotné ľudové hlasovanie vykryštalizovalo. Skutočný rozmach referenda nastal od roku 1830, keď aj niektoré kantóny začali predkladať svoje ústavy na konečné schválenie ľudu, koncom 19. storočia bolo už v ústavách všetkých kantónov zakotvené obligatórne (povinné) ústavné referendum.
Rozsah a dosah referenda vo Švajčiarsku je spojený nie len s politickou tradíciou, ale aj s existenciou stabilnej vlády, resp. stabilnej parlamentnej koalície. Referendum často používajú záujmové združenia, menšie či väčšie politické strany a menšinové skupiny, ktoré s jeho pomocou mobilizujú spoločnú podporu na riešenie konkrétnych problémov, pričom ide o problémy naozaj rôznorodé, týkajúce sa regulácie rozmanitého významu. Vo švajčiarskej praxi sa skutočne každý problém môže stať predmetom politickej debaty a hlasovania.
Účasť v referende je nízka
Z empirického výskumu vyplýva, že frekvencia účasti v referende je často nízka, vyššia je len vo výnimočných prípadoch. Nič to však neuberá na popularite využívania tohto inštitútu, určité skupiny občanov sa s obľubou zúčastňujú na procese prijímania politických rozhodnutí. Často sa však formou referenda prijímajú aj rozhodnutia týkajúce sa závažnejších a komplikovaných otázok. Aj vo Švajčiarsku má využívanie priamej demokracie svojich odporcov. Títo prezentovali najmä obavy, že časté využívanie referenda môže otupiť zodpovednosť zákonodarných orgánov a v skutočnosti aj odňať ľudu funkciu kontroly verejných vecí. Prax však tieto obavy nepotvrdzuje, práve naopak, vyvracia ich. V súčasnosti ústava Švajčiarska z 18. 4. 1999 špecifikuje jednak obligatórne referendum (mandátory -- čl. 140) a fakultatívne referendum (optional -- čl. 141). Ustanovenia federálnej ústavy sú dosť stručné, konkrétnu úpravu z hľadiska úrovne federácie prenechávajú vykonávajúcemu zákonu. Pomerne dôsledne však referendum upravujú aj jednotlivé ústavy kantónov z hľadiska pôsobnosti vlastnej každému z nich.
* Referendum sa musí uskutočniť, ak ide o: revíziu federálnej ústavy, otázku vstupu do organizácie kolektívnej bezpečnosti alebo nadnárodných spoločenstiev a o federálne zákony vyhlásené za naliehavé, ktoré nemajú ústavný základ a ich platnosť prekročila 1 rok. Referendum sa musí konať, ak bola ľudová iniciatíva podaná na úplnú zmenu federálnej ústavy alebo pre jej čiastkovú zmenu a návrh tejto čiastkovej zmeny federálne zhromaždenie odmietlo. Takisto sa musí konať v prípade, ak snemovne nesúhlasia s úplnou zmenou ústavy, no táto bola žiadaná ľudom formou ľudovej iniciatívy.
Petícia alebo čiastková zmena ústavy
Možnosť navrhnúť petíciou úplnú alebo čiastkovú zmenu ústavy majú švajčiarski oprávnení voliči (teda nie občania) v počte minimálne 100 tis. Môžu tak urobiť formou konkrétne vypracovaného návrhu zmeny alebo len vyšpecifikovaním určitých zásad, ktoré sa majú zmeniť (tzv. formulovaný náčrt). V prípade čiastkovej zmeny je parlament oprávnený túto deklarovať za neplatnú, ak nerešpektuje stanovené zásady vnútroštátneho i medzinárodného práva. Ak parlament ľudovú iniciatívu prijme, podlieha zákonodarnému procesu s konečnou fázou hlasovania. V oboch prípadoch -- teda ak ju parlament schváli, resp. neschváli, je povinný predložiť ju na hlasovanie v referende. Ak by ľud v referende potvrdil neschválenú zmenu ústavy, parlament je povinný formulovať návrh korešpondujúci s prejavenou vôľou ľudu a tento aj prijať. Zaujímavou je aj skutočnosť, že parlament pri predkladaní takejto zmeny na referendum musí občanom odporučiť jej schválenie alebo odmietnutie. Ak odporučí odmietnutie zmeny, smie tak urobiť len predložením vlastného protinávrhu a v referende sa tak hlasuje o obidvoch návrhoch (o predloženom ľudovou iniciatívou a o protinávrhu parlamentu). Hlasovanie prebieha osobitne pre občanov a osobitne pre kantóny. V prípade, ak sú schválené obidva návrhy -- t. j., že jeden schválili občania a druhý kantóny, nesmie ani jeden z nich vstúpiť do platnosti.
* Fakultatívne referendum môžu iniciovať: 50-tisíc obyvateľov formou petície, 8 kantónov a federálne zhromaždenie. Federálne zhromaždenie môže iniciovať referendum len týkajúce sa všetkých ostatných medzinárodných zmlúv, ktoré nie sú taxatívne špecifikované v čl. 141 ods. 1.
* Matéria, v ktorej môžu fakultatívne referendum vyžadovať občania formou petície alebo kantóny, je špecifikovaná rozsiahlejšie, teda sa môže týkať: "federálnych zákonov vrátane tých, ktoré boli označené za naliehavé a ich platnosť prekročila 1 rok, federálnych nariadení vydaných na základe ústavy alebo zákona a medzinárodných zmlúv, ktoré sú neobmedzeného trvania alebo stanovujú vstup do medzinárodnej organizácie, resp. zahŕňajú multilaterálnu unifikáciu práva". Tu má svoje opodstatnenie tvrdenie, že referendum sa môže týkať takmer každej záležitosti verejného života, keďže vlastne spadá pod úpravu právnych predpisov prípustných pre referendum.
Vysvetlením nízkej účasti v referende je aj stanovená požiadavka kvóra pre platnosť referenda, ktorú vymedzuje čl. 142 ústavy -- "návrhy predkladané na referendum sú akceptované, ak s nimi súhlasí väčšina hlasujúcich". Ústava umožňuje aj osobitné hlasovanie občanov a kantónov, pričom každý kantón má 1 hlas s výnimkou šiestich (Obwald, Nidwald, Basel City, Basel Land, Appenzel, Outer Rhodes a Appenzel Inner Rhodes), ktoré majú z hľadiska rozlohy a početnosti obyvateľstva po polovici kantonálneho hlasu.
Počiatočné štádiá právnej úpravy a praktickej realizácie referenda
Právna úprava a praktická realizácia referenda v okolitých krajinách je ešte stále len v opatrných počiatočných štádiách, menší problém spôsobili referendá o vstupe do Európskej únie, keďže nie každá krajina počítala s takýmto druhom referenda. To následne viedlo k prijímaniu zákonov, resp. ústavných zákonov upravujúcich konkrétne len referendum týkajúce sa vstupu do medzinárodných spoločenstiev (napr. Česko, Poľsko).
Poľsko
Za zmienku stojí Poľsko, ktoré ako jedna z mála bývalých socialistických krajín sa pokúšalo o zakotvenie i praktickú realizáciu referenda v období rokov 1945 -- 1989. Toho značným spôsobom využíva miestne referendá, ústava z r. 1997 špecifikuje 3 druhy referenda -- celoštátne (ogólnokrajowe), miestne (lokalne), ústavné (konstytucyjne). Pomerne stručnú úpravu celoštátneho referenda v čl. 125 ústavy dopĺňa zákon o referende a reglement Sejmu, ktorý je v Poľsku aktom podzákonného charakteru. Ide o fakultatívne referendum, ústava špecifikuje 2 subjekty oprávnené iniciovať ho -- Sejm a prezidenta so súhlasom senátu. Zákon o referende dopĺňa tretí subjekt - skupinu najmenej 500 tis. oprávnených voličov.
Samotný predmet referenda je určený značne široko -- "v záležitostiach zvláštneho (dôležitého) významu pre štát", je istený vo viacerých smeroch, napr. samotnou procedúrou jeho vyhlásenia. Všetky žiadosti o referendum schvaľuje parlament, navyše k samotnej žiadosti musí byť okrem presne vymedzených a definovaných otázok alebo variantov riešení, ktoré majú byť predložené na referendum pripojené aj jej podrobné odôvodnenie, ktoré okrem iného musí obsahovať dôsledky referenda -- t. j. aspekty spoločenské, hospodárske, finančné, právne a pod., ktoré môžu nastať v prípade pozitívnej alebo negatívnej odpovede na danú otázku. Zdanlivá tvrdosť týchto ustanovení je zmiernená existenciou ľudovej iniciatívy, teda práva podávať návrhy zákonov. To majú aj občania disponujúci právom voliť do Sejmu (oprávnení voliči) v počte minimálne 100 tis.