Ešte v roku 1990 bolo do slovenčiny preložených tridsať kníh z ruštiny, hneď nasledujúci rok sa počet scvrkol na štyri. Tento stav pretrvával celé deväťdesiate roky a trvá až dodnes, v počte preložených kníh sa ruská literatúra skôr vyrovnala škandinávskym krajinám a na hony sa vzdialila americkej literatúre, ktorá so stovkami preložených diel obsadila polovicu všetkých prekladov. Aj vďaka tomuto nepomeru sa v našom povedomí premieňa ruská literatúra na skupinku autorov z konca predminulého storočia, akoby nemala čerstvejšiu históriu či dokonca aj nejakú súčasnosť.
Medzi nemnohými titulmi preloženými do slovenčiny z ruštiny sa vlani objavili aj dva poviedkové výbery. Ako sa už stalo zvykom, nejde vo väčšine o najnovšie diela, ktoré by momentálne otriasali ruskou literárnou scénou, ale predovšetkým o autorov, ktorých život bol zviazaný so sovietskou érou. Okrem dobre známeho Michaila Zoščenka, ktorý si svoje užil za stalinskej éry, vyšli aj poviedky Sergeja Dovlatova, obmedzovaného trochu odlišným brežnevovským režimom.
Súdruh Zoščenko
Prestavovať Michaila Zočšenka je u nás zbytočné, jeho knihy vychádzali pred novembrom v slušných nákladoch a patrili medzi obľúbené aj bez toho, že by ich niekto vnucoval. Zoščenko (1895 -- 1958) sa pohyboval na hrane, inak však jeho poviedky čítame dnes a inak sme ich čítali pred desiatkami rokov. Autor známy predovšetkým svojimi satiricko-humoristickými poviedkami pochádzal zo schudobnenej šľachtickej rodiny, aktívne sa zúčastňoval na revolúcii, počas občianskej vojny bojoval v radoch Červenej armády. Víťazstvom proletariátu akoby si pripravoval podmienky na písanie svojich poviedok a zároveň si tým takmer uplietol slučku. Najväčšie problémy sa v jeho živote objavili vďaka Ždanovovi, ktorý v roku 1946 viedol proti nemu kampaň pre jednu poviedku pre deti, vydanú ešte v 30. rokoch. Výsledkom bolo vyobcovanie Zoščenka z ruskej literatúry a vylúčenie zo Zväzu spisovateľov. Ak dnes čítame výber jeho poviedok Kolotoč (vydavateľstvo Európa), vidíme, aké to bolo voči nemu nespravodlivé. Jedným z mála výraznejších spochybnení cieľov komunizmu (je otázne, či ich je tam viac alebo je jediné, či sa dá akákoľvek kritika spoločnosti hneď považovať aj za kritiku režimu) je titulná poviedka o tom, že ešte treba počkať, kým bude všetko zadarmo. Keď bol na 1. mája kolotoč zadarmo, ľudia sa vozili toľko, až sa z toho povracali. Zočšenkova satira zosmiešňuje rôzne spoločenské neduhy, malomeštiakov a sebectvo. Tohto mystifikátora mnohí radi stotožňujú s rozprávačom poviedok, vďaka čomu pôsobí ako človek obdarený sedliackym rozumom a túžbou po peniazoch. Tá je citeľná nielen v časti zvlášť venovanej peniazom, ale prakticky všade. Nečudo, veď krajiny spejúce ku komunizmu vždy vykazovali finančné suchoty a táto bieda sa predrala až kamsi do podvedomia.
Zoščenkove texty sa čítajú ľahko. Píše krátke a úsečné vety. Takéto dlhé. A občas aj o niečo dlhšie. Ale nie často. Prevažuje v nich opis a dialógy, typicky bodrý hej-rup štýl s predstieranou naivitou. Výber vyšiel v oprášenom preklade Jána Ferenčíka, takže v ňom nájdeme aj slová ako viťúz, škuliba, pačmaga, paskudník alebo pestvo, čo pôsobí trochu archaicky, Zočšenko však svoje texty tiež nenapísal včera. Bonusom oproti starým vydaniam je práca editora, ktorý knihu doplnil niekoľkými názormi na Zoščenka, aké by sa v predchádzajúcich vydaniach asi nemohli objaviť. Napríklad prevapivo prostoduchý postreh od Camusa: "Po prečítaní Zoščenka som pochopil, že socializmus nastane až vtedy, keď z asfaltu vyrastú fialky."
Dozorca Dovlatov
O niečo odlišný životný príbeh ponúka Sergej Dovlatov (1941 -- 1990), u ktorého teoretici nachádzajú aj Zoščenkov vplyv, ten sa však neprejavil na jeho životnej dráhe a postojoch. Dovlatov sovietske zriadenie odmietal bez kompromisov, čo mu umožnila predsa len iná ako stalinistická doba. Prvou komplikáciou jeho života bol už arménsko-židovský pôvod, kombináciou týchto dvoch utláčaných skupín časom vznikol ukážkový odporca režimu, ktorý svoju dilemu nakoniec riešil vysťahovaním do Spojených štátov. Výber povedok Čiasi smrť (vydal Albert Marenčin, vydavateľstvo PT) je prvým v slovenčine, v češtine doteraz vyšli dve Dovlatovove knihy. Pred troma rokmi vyšla jeho kniha Kufor, ktorej poviedky sa odvíjajú od vecí z kufra, čo si odniesol do emigrácie. Rok predtým vyšla v češtine kniha s názvom Láger. Obsahovala zachované útržky próz, ktoré Dovlatov posielal do zahraničia, a jeho komentáre (tie sú, mimochodom, zaujímavejšie ako samotná torzovitá próza). Upozorňuje v nich, že okrem "žalárovej" je tu aj "žalárnická" literatúra, a tá je v celosvetovom meradle tiež bohatá na významné figúry. Medzi ne môžeme zaradiť aj samotného Dovlatova, ktorý okrem mnohých iných povolaní slúžil tiež ako väzenský dozorca.
Nevýhodou výberu Čiasi smrť je jeho úspornosť (obsahuje iba deväť poviedok) a žiadny text, ktorý by autora uviedol pre slovenského čitateľa (jeden z dvojice prekladateľov Valerij Kupka pritom takýto text nedávno publikoval časopisecky, podrobnejšie ako záložka ho predstavil pred dvoma rokmi aj v ruskom čísle Revue svetovej literatúry). Vo výrazne autobiografických prózach môžeme nájsť mnohé zo skutočných príbehov autora, prekrývajú sa predovšetkým jeho povolania. Hneď niekoľko poviedok sa odohráva v novinárskom prostredí plnom absurdít budovania socializmu a písania o nich. Ako z nich vyplýva, novinárstvo mohlo byť pred objavením internetu a zrušením pracovných ciest celkom zábavnou činnosťou. Na rozdiel od komediantského Zočšenka Dovlatov nič nezakrýva ani nezľahčuje, jeho humor nie je postavený na grimasách, ale na absurdných situáciách, netlačí sa do popredia, len občas vystúpi na povrch. Nenápadne, ale hneď v prvej vete: "Šéfredaktovori Turčekovi praskli na zadku nohavice." Táto príhoda sa v karieristickej poviedke Cesta hore stane odrazovým mostíkom k analýze personálneho obsadenia redakcie a písaniu reportáže o dojičke -- rekordérke. V inej poviedke vypočúvaný ukradne na KGB nástenku s veršami o tom, ako "frajer udrel fľašou / hrdinu vojny -- starca ako z kameňa! / Spomedzi sivých vlasov / krv prýšti, striedka ako voda z prameňa..." Na vypočúvanie sa dostal preto, že v sprievode niesol transparent s nápisom Nekompromisne sa staviame na odpor nepriateľom svetového imperializmu. To isté robil aj Dovlatov, najprv im škodil doma, potom v zahraničí. Jeho knihy začali v Rusku vychádzať až v 90. rokoch, keď sa doma dožil posmrtnej slávy a jeho osobnosť dostala nádych kultového autora.