Od globálnej vízie po víziu jednotlivca

V poslednom čase znova ožívajú diskusie o slovenskej vízii ako rozvojovej stratégii. Čoraz viac sa v nej vytvárajú dva základné, rozdielne názory: Prvý kritizuje, že Slovensko napriek dlhým polemikám o jej koncepčných otázkach víziu, ako dokument o sociálno-ekonomických prioritách, a rozvojovú stratégiu, nemá. Podľa neho chýba vymedzenie cieľa rozvoja a ciest k jeho realizácii, najmä v masívnej štátnej a teraz už aj nadštátnej podpore, osobitne v eurofondoch.
Druhá skupina odborníkov tvrdí, že Slovensko svoju víziu strategického rozvoja nepotrebuje. Tá vyrastá z fungovania trhovej ekonomiky, v ktorom štát len podporuje a stimuluje podnikanie i sociálny rozvoj. Prípadne ju formuluje len veľmi liberálne, ako odporúčanie široko otvorené zmenám podľa konkrétnych podmienok. Táto druhá vízia má ešte dva základné subvarianty: írsku cestu, založenú na intenzívnej podpore vstupu zahraničného kapitálu do krajiny, a tzv. fínsku cestu, spoliehajúcu sa najmä na vlastné sily rozvoja. Hoci sa oba základné rozdielne názory javia na prvý pohľad veľmi odlišné, v skutočnosti tieto rozdiely nie sú také veľké. Niekedy sa dokonca prekrývajú a krížia.
Fakticky Slovensko sa vo svojom súčasnom rozvoji riadi určitou víziou, aj keď nebola oficiálne vypracovaná a schválená. Viac-menej sa blíži k tzv. írskej ceste liberálneho rozvoja s rozhodujúcou úlohou prijímaného zahraničného kapitálu. Na rozdiel od Írska však vstup zahraničného kapitálu stimuluje nielen dočasnými rozpočtovými benefitmi, ale i lacnou pracovnou silou, lacnou pôdou i ďalšími výhodami.
Podobne je zrejmé, že Slovensko sa chce vo svojom rozvoji sústrediť na rozvoj tzv. sofistikovaných odvetví a odborov s vysokým podielom pridanej hodnoty, už aj preto, že nemá dostatočnú ani surovinovú ani energetickú základňu. Pravda, v praxi sa skôr presadzuje koncepcia Slovenska ako montážnej dielne. Bude úlohou ďalšieho vývoja, aby sa sofistikácia rozvoja intenzívnejšie presadzovala.
Víziu potrebujú i jednotlivé regióny, ba i obce. Najmä v zaostávajúcich regiónoch a obciach je intenzívne volanie po pomoci štátu a eurofondov. Niekde ako by celkom chýbalo spoliehanie sa predovšetkým na vlastné sily.
Víziu potrebujú i podniky, obchodníci a poľnohospodári. Škoda, že najmä pri rozhodujúcich podnikoch sa táto koncepcia rodí v zahraničných centrálach, ktoré sledujú globálne záujmy nadnárodných spoločnosti, niekedy aj na úkor národných záujmov. Ale to je realita éry globalizácie.
Víziu potrebujú aj národnostné menšiny, a to nielen Rómovia. Fakticky si ju vytvárajú i jednotlivci. Róbert T. Kiyosaki, finančný mág a autor viacerých svetových bestsellerov, zdôrazňuje, že svoju víziu, "recept na úspech", si každý jednotlivec postupne vytvára už od deviatich rokov svojho života. Od tohto roku sa aj špecializuje kultivácia inteligencie každého jednotlivca. V trhovej ekonomike právom Kiyosaki zdôrazňuje kultiváciu finančnej inteligencie. Behaviorálna ekonomika, ku ktorej má Kiyosaki veľmi blízko, však učí, že od tohto veku sa intenzívne vytvárajú aj rôzne ilúzie, ktoré vyplývajú z charakteru trhovej ekonomiky a môžu značne deformovať správanie jednotlivcov.