Dirk Fage zbožňuje hifi-veže. No napriek tomu uňho v regáli nenájdete ani jedno cédečko. Tento odborník na reklamu z Neussu, ktorý má slabosť pre všetko, čo je audio, nemá o cédečkách veľmi vysokú mienku, no na staré dobré dlhohrajúce platne nedá dopustiť. Tento názor nie je staromódny, práve naopak, ide s trendom. Po rokoch cédečkovej eufórie sa platne opäť tešia veľkej obľube milovníkov hudby a zabezpečujú výrobcom -- zväčša iba malým špecialistom, ktorí sa neboja investícií do nových technológií -- stále stúpajúci obrat.
Dirk si púšťa svoje platne na modeli Gravitá z predajne Räke Hifi z Bergisch Gladbachu. Gravitá, to znie, akoby to malo niečo spoločné s veľkou váhou. Tento model skutočne váži 150 kg, meria 60 x 60 x 120 cm a stojí 55 000 eur. S týmto drahým gramofónom sa Dirk Fage radí k vyberanej spoločnosti, ten istý model totiž zabezpečuje správny zvuk aj Michajlovi Gorbačovovi a bývalému nemeckému prezidentovi Richardovi von Weizsäckerovi.
"Gravitá je náš špičkový model, ktorým sme sa dostali na hranice technických možností. Z nových poznatkov profituje celý rad našich modelov," vysvetľuje vedúci obchodu Räke. Všetky modely majú svojich fanúšikov. Každý rok opúšťa túto audiomanufaktúru 800 až 1 000 gramofónov a tendencia je stúpajúca. Vyzerajú ako exponáty z múzea moderného umenia, každý však nemusí stáť toľko, čo Gravitá, ktorého cena je porovnateľná s osemvalcovým Mercedesom E triedy. Napríklad model Transrotor Classic stojí 3 000 eur. Tomu, kto má radšej modely mäkších tvarov, sa zapáči Fat Bob za 4 000 eur, Tourbillon za 14 300 eur alebo Quintessence 2000 za 26 500 eur. Každý model ručne kompletuje osem zamestnancov a dodáva sa až domov. Räke okrem iného zaručuje ich "oveľa lepší, príjemnejší zvuk ako na CD-prehrávačoch".
Mike Bolatzky, expert z Panasonicu, jednej z vedúcich značiek v tomto odvetví (s predajnou značkou Technics), potvrdzuje Räkeho odhad: "Na jednom cédečku sú uložené len tóny v rozsahu od 20 do 22 000 Hz. Analógová platňa zvládne výrazne viac. Tieto vysoké vlny (nad 22 000 Hz) síce priamo nepočujeme, ale pozitívne ovplyvňujú celkový akustický dojem. Digitálna CD-nahrávka nemá na rozdiel od analógovej nahrávky mäkký, oblý akustický priebeh, ale, obrazne povedané, hranatý, ako schody. To, čo leží medzi jednotlivými schodmi, nie je počuť a falšuje to pôvodný originál. Cédečkoví fanatici, ktorí sa milovníkom platní smejú a označujú ich za spiatočníkov, oponujú argumentom, že dnes už všetky zvukové štúdiá produkujú digitálne. Platňa by vraj bola iba analógovou kópiou digitálneho originálu. V princípe je to síce pravda, ale najnovšie sa najhodnotnejšie záznamy vyrábajú paralelne: digitálne pre masový trh a analógové pre menšinu hudobných fajnšmekrov. Hudobný priemysel disponuje miliónmi platní, ktoré čakajú len na to, aby ich zase niekto počúval.
Ďalší argument, ktorý zdanlivo hovorí za cédečka, sa pri hlbšom skúmaní ukázal ako nepravdivý: cédečka nie sú v žiadnom prípade také odolné, ako si ľudia myslia. Nad polykarbonátom, v ktorom je uložená zvuková informácia, leží len tenká hliníková vrstva, nad ňou dve vrstvy ochranného laku. Ak sa poškodí laková vrstva, nech sú to hoci len trhlinky hrúbky vlasu, hliník zoxiduje, čo má potom hrozivé následky pre uloženú informáciu. Profesor Henning Hopf z Technickej univerzity v Braunschweigu odhaduje životnosť cédečiek na zhruba 25 až 30 rokov. "To je vážny problém," hovorí. Analógové platne, ktoré pochádzajú ešte zo začiatku minulého storočia, môžeme však počúvať ešte dnes -- samozrejme, ak sa s nimi opatrne zachádzalo.
Obľúbenú platňu Dirka Fageho Koncert pre husle a orchester č. 1 g-moll Op. 26 Maxa Brucha s Yehudim Menuhinom si budú môcť vypočuť ešte jeho vnúčatá. Analógové platne sú jednoducho lepšie.