Primárnym znakom reštrukturalizácie v poľnohospodárstve v 90. rokoch bol proces postupného a extenzívneho rastu produktivity práce, ale s výrazným vytláčaním časti pracovníkov do evidencie v nezamestnanosti. Presadzuje sa tak model agrárnej ekonomiky s rastúcou extenzívnou produktivitou, ktorý má sociálne nepriaznivé dôsledky spočívajúce vo vysokej nezamestnanosti a s veľmi nízkou zamestnaneckou participáciou vidieckeho obyvateľstva.
Vysoký nárast produktivity práce z výnosov v roku 2000 sa dosiahol predovšetkým znížením počtu pracovníkov. Nedošlo k zásadným zmenám v racionalizácii využívania výrobného faktora práce rastom intenzity výroby, substitúcie živej práce alebo intenzifikáciou pracovného výkonu. Najvyšší počet týchto nezamestnaných sa objavil v roku 1999. V roku 2001 došlo k poklesu tejto skupiny nezamestnaných zásluhou verejnoprospešných prác pre dlhodobo nezamestnaných. Politika lacnej pracovnej sily je sociálne a politicky riskantná a dlhodobo neudržateľná. Cenová konkurencia, ktorá je založená len na nízkych mzdách zvyšuje ekonomickú rigiditu, pretože podporuje zaostalú štruktúru výroby. Ekonomika sa stále pohybuje špirálovito dole, sledujú sa stále krátkodobejšie ciele a prežitie týchto podnikateľských subjektov stále viac závisí na znižovaní nákladov. V trhovom prostredí môže stratégia nízkych miezd, ktorá má zachovať ziskovosť stále zastaranejšieho technologického zariadenia, priniesť len dočasnú výhodu. Nižšia úroveň nákladov práce je však v našich podmienkach ovplyvnená odlišným historickým a ekonomickým vývojom, nižšou produktivitou práce, veľkým rozdielom medzi paritou kúpnej sily a výmenným kurzom národnej meny voči krajinám EÚ atď.
Ilustračná snímka TASR/P. Neubauer
StoryEditor