V súvislosti s oživením diskusie o platnosti tzv. Benešových dekrétov, najmä v bilaterálnych vzťahoch Českej republiky a Rakúska, resp. Nemecka, by bolo vhodné, aby naša verejnosť bola informovaná objektívne. K informovanosti neprispieva výlučné spájanie kontroverznej osobnosti J. Haidera s touto problematikou a nie je vhodné zužovať diskusiu len na spor s "osamoteným Rakúskom, ktoré je bez šance na úspech". Aj v Slovenskej republike je potrebné pozrieť sa pravde do očí, a nie konať podľa zásady "nehas, čo ťa nepáli", ktorá vývoj spomaľuje.
Kedy bude Slovensko rešpektovať správnu zásadu, že každé zlo treba odsúdiť? Je to ozaj otázka krátkej, či dlhej budúcnosti a závisí to len od politikov, či aj od širokej verejnosti našich občanov? Nespokojní, majetkovo znevýhodnení sa cítia občania, ktorí sú dlhodobo moji klienti a v tomto historickom okamihu ma podnietili napísať ohlas na článok v HN. Sú medzi nami inonárodnostní občania, ktorí vždy preukazovali lojalitu k bývalej ČR, v podstate občania menšín, ktorí sa cítia dotknutí reštitučnými zákonmi, vylúčení z reštitúcií a nespravodlivo vyvlastnení, a teda diskriminovaní, ako sa domnievajú, že len na etnickom základe. Zákony SR o reštitúciách na nich úplne zabudli. Majetok im bol na základe dekrétu prezidenta Beneša č. 108 skonfiškovaný aj napriek tomu, že sa nijako nepreukázala ich spolupráca s nacistami a zostali verní Československej republike. Napriek tomu nemali žiadne šance odvtedy, čo boli neoprávnene a nespravodlivo zaradení pre svoju národnosť, ako kolaboranti, zradcovia... a boli na nich uvalené Benešove dekréty len preto, že boli príslušníkmi židovskej, nemeckej alebo maďarskej národnosti.
Spája ich nespokojnosť s postavením občana slovenského a občana inonárodnostného, tá nerovnosť, ktorá zapríčinila v konečnom dôsledku, že napriek tomu, že občanmi republiky zostali a potvrdilo sa, že boli v období preverovania bezúhonní, majetok (záloha) sa im doteraz nevrátil. Zostáva len smútok za občanmi, ktorým sa, bohužiaľ, už nikdy nedostane zadosťučinenia, ospravedlnenia, odškodnenia, nedožili sa. Dodnes viac než po polstoročí sa im popiera nárok na reštitúciu, vrátenie ich majetkov, resp. na odškodnenie napriek tomu, že skrivodlivosť je jednoznačná. Súdne prípady vrátenia veci, resp. určenia vlastníka, doteraz nerozhodnuté od podania v roku 1992, aj majetky zhabané bez právneho titulu sú toho príkladom.
Je možné, že zrušenie Benešových dekrétov alebo ich revízie by skomplikovali postoj Slovenskej republiky v Európskom integračnom procese, ktorý sa seriózne opiera o Chartu OSN a všeobecnú deklaráciu ľudských práv. Avšak spravodlivosť v niektorých zreteľahodných a ojedinelých prípadoch by určite nenarušila výsledky druhej svetovej vojny a príslušné dohody. Naopak, bola by prínosom a v záujme nastolenia demokratického a humánneho procesu na Slovensku a v rámci budúcej zjednotenej Európy, zjednotenej na morálnych princípoch, ktoré našu spoločnosť zmenia k lepšiemu a rovnako aj právny poriadok by sa riešením Benešových dekrétov v časovom predstihu v našich podmienkach nielenže nespochybnil, ale skôr by sa posilnil, najmä však -- a čo je potrebné -- posilnilo by sa právne vedomie našich občanov.
StoryEditor