Názov najnovšej esejistickej knihy spisovateľa Pavla Hrúza napovedá, že pôjde o ďalšiu variáciu na dvanástich mesiačikov, akými slovenskí autori dokazujú svoju spätosť s prírodou a prirodzeným chápaním plynutia času. U Hrúza však v Lunetáriu (Slovenský spisovateľ) ide skôr o skĺbenie jeho folkloristických obsesií s modernými poznatkami, ktoré sa asi obáva tlmočiť bez všelijakých jazykových hier so zastaranou lexikou a slovosledom, zdrobneninami a národnými buditeľmi. Namiesto moderných esejí na voľne povyberané témy nám radšej predkladá modernosť navlečenú na zvyšky tradície, ktoré všetko štruktúrujú do dvanástich častí s odlišnou poveternostnou atmosférou. Ďalšou Hrúzovou "opičkou" na čitateľa je jeho vytváranie dojmu, že kniha je výsledkom bádaní akéhosi krúžku amatérskych dejepiscov a on je len jeho skromným literárnym hovorcom. Skutočný tematický rozptyl je o niečo širší a azda môžeme predpokladať, že Lunetárium je vlastne zakamuflovaným čitateľským denníkom svojho autora obohateným o komentáre a niektoré syntetické prvky. Celé časti knihy nás napríklad privádzajú k tomu, že autor strávil pár plodných chvíľ nad novšími knihami o génoch a sociobiológii, z ktorých sa do textu predrali úvahy (niekedy skôr osvetovo podané informácie) o genóme či tragédii spoločných pasienkov. Autor svojím intelektom do jedného celku držiacim pokope predovšetkým vďaka tvrdej väzbe spája a transformuje množstvo podnetov, ktoré sa mu dostali za posledné obdobie pod ruku. Je to už asi dejinným osudom intelektuála, že sa vyjadruje k všetkému a spoločnosť to toleruje, keď však niekto v dnešnej dobe zavalenej informáciami kandiduje na úlohu polyhistora, vyvoláva to istú nedôveru. Hrúz začína (trochu unavujúcou) témou konca milénia a s tým súvisiacich spoločenských javov, venuje sa sviatkom, Yetimu a jeho rodovej identite, zdomácňovaniu, až v strede knihy a kalendárneho roka udrie na poľnohospodársku strunu a vlastnú autoritu postupne spochybní hrou na vševedka. Zároveň si pre tento prípad necháva otvorené zadné vrátka, veď predsa ide o výsledok učeného spoločenstva, akéhosi predĺženia a aktualizácie podobných spolkov z 19. do 21. storočia. Tunajšie krčmové uvažovanie posúvajú o jednu kvalitatívnu rovinu vyššie, neopájajú sa už alkoholom, ale cudzími textami a vlastnými dôvetkami. Hrúzovou devízou v tomto prípade nie je celá kniha, ale zmysel pre humor a zveličenie a niektoré jej časti, kde možno pozabudol na radosť z vlastného kríženia krpčenia a vedy a dal možnosť prejaviť sa invenčnejšej časti svojej osobnosti.