Prečo intervenovať v Libérii

Africké mierové sily vstúpili pred týždňom do občianskou vojnou zmietanej Libérie, niekoľko dní nato do tejto krajiny vkročili aj prví Američania. Cieľ je jasný: zastaviť ďalšiu africkú občiansku vojnu, zabrániť katastrofe väčších rozmerov a nedopustiť opakovanie hrôz zo Somálska, z Rwandy či zo Sierry Leone.
Libéria nie je krajina globálnej dôležitosti, kde by si záujmy akejkoľvek mocnosti či vplyvnej skupiny krajiny vynucovali urgentný zásah. Nemá ropu ani inú strategickú surovinu, nehrá inak zásadnú rolu v podpore terorizmu, nemá ani zbrane hromadného ničenia. Má teda intervencia v tejto malej západoafrickej krajine aj iné dôvody než čisto humanitárne? Nepochybne áno. Stabilita Afriky, postupná zmena politickej kultúry v krajinách kontinentu a vytvorenie podmienok na ich ekonomický rozvoj sú v záujme vyspelých štátov.
Napriek tomu, že čierny kontinent stále omýva more obrovských a ťažko riešiteľných problémov, nemožno nevidieť, že Afrika predsa len pomaly postupuje dopredu. Vo viacerých štátoch je vláda ničím neobmedzovaných sadistických diktátorov už dávnou minulosťou. Ťažko si dnes možno predstaviť, že by sa niekde znovu ujali vlády "politici" typu ugandského Idiho Amina či kanibalského vládcu Stredoafrickej republiky Jeana-Bedela Bokassu.
V súčasnej situácii by im medzinárodný tlak -- vchádzajúci aj znútra Afriky -- už skoršími metódami nedovolil vládnuť. Ďalšia skupina krajín prekonala dlhoročné obdobie vyčerpávajúcich občianskych vojen a zo zahraničia očakáva namiesto zbraní investície: Angola, Mozambik, Etiópia, Sierra Leone.
Ani dvaja africkí giganti už nevzbudzujú iba pesimistické predpovede a súcit. Juhoafrická republika má potenciál na vedenie celoafrických politických a ekonomických reforiem a Nigéria má po rokoch prevratov a chaosu konečne vládu, ktorú môžeme napriek všetkým výhradám označiť za fungujúcu. A ak sa konečne zbaví Zimbabwe starnúceho a čoraz viac mimo reality ocitajúceho sa prezidenta Roberta Mugabeho, môže sa aj ona stať pre ostatných vzorom hodným nasledovania. Zábery Libérijčanov, nadšene vítajúcich nigérijských vojakov a dúfajúcich konečne vo vyriešenie konfliktu, hovoria jasnou rečou. Afričania už majú dosť večne sa točiaceho kolotoča vlády silných mužov, plukovníckych júnt, ozbrojených povstalcov terorizujúcich civilné obyvateľstvo.
Možno konečne prichádza čas, keď aj v Afrike nebudú rozhodovať o vláde iba zbrane a podpora tej či onej krajiny z tých a tých strategických dôvodov, ale aj hlasy samotných obyvateľov obhajujúcich svoje záujmy. To, samozrejme, neznamená, že do roka alebo dvoch bude mať väčšina afrických krajín reprezentatívnu vládu, slobodnú tlač, obmedzenú korupciu či ekonomický rast. Zmeny môžu prísť iba postupne a pomaly a bez zásahu zvonku je taká náprava hocikde nemožná.
Snaha o stabilizáciu zdanlivo nepodstatných krajín, ako sú Sierra Leone či Libéria, nie je zbytočná. A to z niekoľkých dôvodov. Je v prvom rade cestou, ako zmierniť skutočnú alebo potenciálnu migráciu ľudí z juhu na sever. Ekonomický rozvoj krajín znamená pre všetkých otvorenie nových trhov. Mnoho Afričanov by určite radšej videlo svoje krajiny ako obchodných partnerov Západu skôr než príjemcov ich pomoci. A krajiny, zmietané násilím a bez fungujúcej štátnej správy, sú ideálnym útočiskom a skrýšou teroristov. Príkladom môže byť Somálsko, odkiaľ príslušníci Al-Kajdy zorganizovali útoky na americké veľvyslanectvá a izraelských turistov v Keni.
Odstrašujúcim príkladom je napokon sám libérijský prezident Charles Taylor. Snažil sa ovládnuť obchod s diamantmi v susednej Siere Leone a existuje dôvodné podozrenie, že medzi jeho kupcov patrila tiež Al-Kajda.