Vyrovnanie ako právny inštitút je zakomponovaný v zákone č. 328/1991 Zb. konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ZKV). Podstatou vyrovnania je udržanie činnosti firmy a vysporiadanie sa s veriteľmi dohodou. Avšak tu je potrebné konštatovať, že sa tento právny inštitút v praxi využíva len minimálne. Platí to aj pre nútené vyrovnanie (§ 34 ZKV), ktoré prichádza do úvahy až po vyhlásení konkurzu na dlžníka (ak v konkurze nedošlo ešte k vydaniu rozvrhového uznesenia a bolo uskutočnené prieskumné pojednávanie), ako aj pre klasické vyrovnanie (§ 46 ZKV). Hlavným dôvodom minimálneho využívania vyrovnaní je nedôvera veriteľov a možno aj neschopnosť dlžníka predložiť dôveryhodný plán reštrukturalizácie.

Predpokladom potvrdenia núteného vyrovnania je vyšší počet súhlasných hlasov veriteľom, než je to potrebné pri vyrovnaní. Podľa ust. ZKV súd môže potvrdiť nútené vyrovnanie, len ak ho odsúhlasí väčšina veriteľov prítomných alebo zastúpených na pojednávaní, ktorí včas prihlásili svoje pohľadávky a ich hlasy predstavujú viac ako tri štvrtiny všetkých prihlásených pohľadávok. V prípade vyrovnania je podmienkou trojštvrtinový podiel pohľadávok veriteľov prítomných na pojednávaní. To znamená, že v tomto prípade sa nevyžaduje podmienka všetkých veriteľov ako je to pri nútenom vyrovnaní. Podľa ZKV hlasovať na vyrovnacom pojednávaní môžu len veritelia, ktorí prihlásili svoje pohľadávky v zákonnej lehote 10 týždňov odo dňa vyvesenia uznesenia o povolení vyrovnania na úradnej tabuli súdu. Z tohto dôvodu je predovšetkým v záujme veriteľov aby dohliadali na svoje pohľadávky.
V prípade, že by veritelia svoje splatné pohľadávky do dňa vyrovnania neprihlásili, napriek tomu, že vedeli o povolení vyrovnania, pohľadávky zanikajú. V porovnaní s konkurzom ide o striktnejšiu úpravu, pretože pri konkurze sa zmeškaním lehoty na podanie prihlášky do konkurzu nekončí stratou nároku na pohľadávku. Jednou z ďalších podmienok na podanie návrhu na vyrovnanie zo strany dlžníka je povinnosť zložiť do úschovy na súde sumu, ktorá na základe prijatého vyrovnania pripadá na popretú pohľadávku.

Príklad:
Dlžník ponúka veriteľovi vyrovnanie vo výške 30 %. Veriteľ prihlásil svoju pohľadávku v sume 1 mil. Sk. Preto dlžník je povinný zložiť do úschovy 300 tis. Sk. Avšak, môže nastať i situácia, keď dlžník ma záujem vyhnúť sa alebo oddialiť exekučné konanie a za tým účelom podá návrh na vyrovnanie. Účinky takto podaného návrhu majú za následok, že počas dvoch mesiacov po jeho podaní nemožno pre pohľadávku proti dlžníkovi nariadiť výkon rozhodnutia, viesť výkon rozhodnutia ani exekúciu.
I keď dlžník od podania návrhu až do rozhodnutia o povolení vyrovnania nesmie zcudzovať ani zaťažovať nehnuteľnosti, zriaďovať práva na oddelené uspokojenie zo svojho majetku, zaväzovať sa ako ručiteľ alebo spoludlžník ani poskytovať neprimerané dary zo svojho majetku a vykonávať akékoľvek úkony, ktoré by mohli poškodiť veriteľov, nastáva akoby nejaké vákuum a dlžník môže naďalej tunelovať majetok spoločnosti.

Porovnanie lehôt
Na porovnanie lehôt v prípade konkurzného konania a vyrovnacieho konania uvádzam, že podľa ust. ZKV súd má povinnosť o návrhu na vyrovnanie rozhodnúť do šiestich mesiacov. Avšak pri konkurze takáto lehota od podania návrhu po vyhlásenie konkurzu stanovená nie je. Pre správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní je stanovená lehota 18 mesiacov od vyhlásenia konkurzu na povinnosť predložiť konečnú správu o speňažení. Súd však môže túto lehotu ešte predĺžiť. Navyše konkurz sa týmto nekončí, veritelia však musia čakať na potvrdenie rozdelenia peňazí súdom.
Záverom je potrebné konštatovať, že vyrovnanie je vecou dohody medzi dlžníkom a veriteľom alebo veriteľmi. Ak má však niekto veľké dlhy a malý majetok, akákoľvek dohoda neprichádza do úvahy. V porovnaní s konkurzom sú veritelia často presvedčení, že v prípade konkurzu majú väčšiu šancu uspokojiť si svoju pohľadávku. Myslím si, že pri vyrovnaní je výsledok priaznivejší, za predpokladu, že dlžník je schopný splniť, čo sľúbi veriteľom. Vo svojej podstate vyrovnanie treba chápať ako určité pomerné vysporiadanie nárokov veriteľov, ktorí majú pohľadávky voči dlžníkovi. Možno väčšia výhoda uspokojenia pohľadávky formou vyrovnania je u dlžníkov - fyzických osôb. A to hlavne z toho dôvodu, že u fyzických osôb sa siaha na ich celý majetok, preto snaha dlžníkov o splnenie vyrovnania je namieste a takýto dlžník urobí všetko pre to aby veriteľa pomerne uspokojil na základe dohody.
Na začiatku vyrovnania je potrebná aktivita dlžníka. Dlžník však musí vo svojom návrhu uviesť aké vyrovnanie ponúka. Má zároveň povinnosť predložiť úplný zoznam svojho majetku s prehľadom majetkového stavu v čase podania návrhu. Ak je dlžník podnikateľom, musí taktiež predložiť údaje o počte zamestnancov podniku a opatrenia, ktoré urobí na ďalšie financovanie. Vyrovnanie je predovšetkým založené na vzájomnej dôvere dlžníka a veriteľa.