Dve babky v šatkách stoja pred dlhým regálom v hypermarkete a vyberajú vákuovo balené kuracie stehná. Jedna sa tvári trochu znechutene, druhá sa usmieva. Biskupi protestujú, Slováci nakupujú, dalo by sa povedať, a úsmev na tvári jednej z nich napovedá, aká mentalita začína prevládať. Spomínaná fotografia je jednou zo stovky, ktorú predstavuje výstava Rodinný album sprístupnená v Umeleckej besede slovenskej v Bratislave. Obrazový pohľad na Slovensko posledného desaťročia pripravilo občianske združenie Slovenská dokumentárna fotografia a predstavuje výber 34 autorov. Na svedomí ho má britský obrazový editor Colin Jacobson, ktorý fotografie vybral zo šestnástich stovák, o niečo širší výber bude obsahovať pripravovaná publikácia. Medzi vystavujúcimi nájdeme Andreja Bána a fotografie z jeho staršieho cyklu pútnici, Martina Kollára a jeho fotografie publikované v obrazovej prílohe analytickej publikácie Slovensko 2001, ďalej Petra Brenkusa, Martina Marenčina, Tibora Huszára, Alana Hyžu či Janu Mišauerovú. Zachytené udalosti sú rozmanité, niekedy ide o vydarené momentky, akou je, napríklad, Michal Kováč, ktorého vietor učesal na spôsob punkového fanúšika, inokedy o komparatívne fotografie sledujúce dlhší časový úsek. Medzi ne patrí aj porovnanie priečelí tých istých budov na Obchodnej ulici, v ponovembrovom období sa na mieste predajne s nápisom Lahôdky objavil svetoznámy McDonald´s, jednotvárnu socialistickú estetiku pozostávajúcu z mnohých odtieňov sivej farby vystriedala krikľavá, ale niekedy aj vkusná podoba vynovených budov a nových obchodov. Veľký priestor dostávajú rozmanité náboženské rituály, od zobrazenia austrálskeho liečiteľa, pútnikov a vysvätených kňazov, až po fotografiu z návštevy pápeža, kde v smiešnom patetickom geste kľačia na červenom koberci ukážkoví veriaci, akými nesporne boli Milan Čič, Rudolf Schuster či Michal Kováč. K slovenskej karikatúre nesporne patria zábery z rómskych osád, vidieckeho života, ktoré na druhej strane dopĺňajú zábery z dôležitých udalostí, akými bola napríklad vzbura väzňov v Leopoldove.
Podobnou, ale v spôsobe vnímania trochu odlišnou, je výstava Čo rok dal... objektívom fotoreportérov TASR. Šesťdesiat snímok má tiež dokumentárny charakter, okrem výnimiek však nemajú umelecké ambície, je to výber z práce desiatich agentúrnych fotografov v minulom roku. Druhý ročník výstavy predstavuje dôležité či kuriózne okamihy z oblasti politiky, kultúry či športu. Návštevy, havárie prominentov, pohreby obetí násilných činov, povodne či poradkyňa expremiéra na viedenskom súde patria ku klasickej agentúrnej ponuke. Niektoré zábery majú len ilustračný charakter, agentúrna fotografia býva zväčša obrazovým doplnkom dlhších textov, a ani vystavené fotografie sa často nezaobídu bez vysvetľujúceho textu. Nepotrebuje ho napríklad snímka zo zápasu vodných pólistov, momentka s loptou nad hlavami hráčov, rozpaženými rukami brankára a rukou načahujúcou sa za ňou. Tváre hráčov sú prekryté rozbúrenou vodou alebo vlastnými telami, do popredia sa tlačí výborná kompozícia a nečakaná symbolika ukrižovaného športovca s nebeským telesom nad hlavou. Bez textu, ktorý je už od počiatkov v agentúrnej obrazovej ponuke jej sprievodcom, sa však nezaobíde fotografia z pohrebu obete policajnej brutality, Róma Karola Senderia. Zostala by iba jedným z mnohých udalostí každodenného života, ktorým sa výstava agentúrnych fotografií venuje o niečo menej než spomínaná výstava autorov zo združenia Slovenská dokumentárna fotografia.
StoryEditor