Referendum, ostrá kritika zo strany Bruselu a podobne odhalili nie kozmetické, ale systémové nedostatky hospodársko-politického vývoja Slovenska. Integračné problémy sú len ich agregovaným prejavom.
Ekonomické výpočty sú varujúce. Celkový príspevok Slovenskej republiky do rozpočtu EÚ v skrátenom období rokov 2004 -- 2006 je stanovený na 934 mil. eur. Maximálne výdavky z rozpočtu EÚ pre SR sú dohodnuté na 1 756 mil. eur, z toho štrukturálne fondy predstavujú 1 050 a kohézny 510 mil. eur. Čistý príspevok EÚ je len 823 mil. eur. Pri plnom čerpaní a priemernej spoluúčasti na financovaní programov zo štrukturálnych fondov na úrovni 50 % a Kohéznom fonde 20 % budeme -- okrem príspevku do rozpočtu únie -- potrebovať ďalších asi 627 mil. eur a väčšinou z verejných zdrojov. To znamená, že ak čerpanie fondov neprekročí úroveň 65 %, budeme de facto "čerpať" z vlastného vrecka. Perspektíva, že chudobné Slovensko sa stane tzv. čistým platiteľom, je politicky neprijateľné pre samotnú EÚ, nehovoriac už o deštruktívnom dosahu na našu vnútropolitickú situáciu. Naši susedia takýto vývoj zrejme predpokladali, preto dohodli možnosť prevodu časti prostriedkov z únie do svojho štátneho rozpočtu (100 mil. pre Česko a 1 mld. eur pre Poľsko, zahrnuté v osobitných paušálnych hotovostných prostriedkoch). Bolo by vhodné posúdiť možnosť podobného scenára aj v našom prípade, tobôž keď je to evidentné v obojstrannom záujme. Pre Slovensko by to znamenalo zníženie napätia vo verejných zdrojoch a politicky prijateľnejšiu mieru čerpania prostriedkov z fondov EÚ.
Preto Brusel podráždene upozorňuje na "neujasnenosť základnej stratégie, nevyjasnenosť zámerov". Podľa Európskej komisie si každé ministerstvo na Slovensku stráži svoj kus koláča, ale nikto sa nestará o celý. Portugalsko -- vzor čerpania eurofondov -- bolo pri školení našich úradníkov ešte konkrétnejšie, keď "dávalo na známosť", že základom úspechu je jednota politických a ekonomických záujmov štátu. Inými slovami, EÚ poukazuje na chýbajúcu politickú a programovú odpoveď na otázku "čo chceme", "čo je náš dlhodobý národný a štátny záujem" ako východisko pre všetky úvahy o dosahoch integrácie do EÚ. Správna odpoveď je jediná cesta ako odstrániť každodennú, spoločnosť traumatizujúcu otázku "čo robiť" a zmeniť súčasnú realitu, v ktorej sa politika ako umenie širokých rozvojových impulzov a spoločenského konsenzu dostáva do polohy remeselníckej zručnosti (do)privatizovať a zvyšovať životné náklady cez permanentnú daňovú reformu.
Kvalita odvetvových a regionálnych projektov ako základ čerpania štrukturálnych fondov EÚ by sa nemala chápať ako umelecké dielo akýchsi zázračných euroúradníkov, ale predovšetkým ako včasná a odborná technická realizácia dlhodobých národno-štátnych záujmov. Slovensko preto potrebuje príslušnú doktrínu ako vedúci hospodársko-politický princíp nášho štátu. Práve doktrínu, a nie v poradí ďalšiu víziu (už ohlásenú) ako fantazijne zafarbenú predstavu o vývoji ekonomiky na najbližších pár rokov. Preambula doktríny by mala obsahovať stručný a záujmy zjednocujúci účel: "Vytvoriť trvalo udržateľné podmienky, aby sa na Slovensku rodili deti a dorastalo zdravé a vzdelané pokolenie." Obsahovať by mala tri, pre našu budúcnosť rozhodujúce cieľové oblasti: zmenu nepriaznivého demografického vývoja, ambiciózny ekonomický nárast a posilnenie efektívnosti výkonu štátnej a verejnej správy. Ak chceme obstáť v nemilosrdnej globálnej konkurencii, musíme takúto dlhodobú doktrínu prijať a svorne ju realizovať.
StoryEditor