Predstavitelia súčasnej vládnej koalície stále opakujú, že Slovensko potrebuje aj po jesenných voľbách "dôveryhodnú vládu", ktorá zabezpečí "politickú kontinuitu" krajiny. V opačnom prípade nám hrozí diskvalifikácia z integračného procesu do Severoatlantickej aliancie, ako aj skomplikovanie vstupu do EÚ. Napriek tomu, že opozícia obviňuje v tejto súvislosti vládu z propagandy, je čoraz jasnejšie, že návrat Vladimíra Mečiara a HZDS k moci by znamenal pre Slovensko veľký problém. Generálny tajomník aliancie George Robertson opakovane vyzval občanov, aby išli k voľbám "s otvorenými očami". Naposledy vo štvrtok apeloval, aby "využili možnosť voľby" a volili strany, ktoré "Slovensko do NATO dostanú". Aj podpredseda Parlamentného zhromaždenia NATO Markus Meckel počas minulotýždňovej návštevy Slovenska vyhlásil, že ak sa Mečiar vráti k moci, SR nedostane na pražskom summite pozvánku do NATO. "Je férové povedať to jasne vopred," povedal.
NATO má teda eminentný záujem, aby sa SR stala jeho súčasťou. Jedinou podmienkou je, aby bola krajina pre Západ dôveryhodným partnerom. Práve v "dôveryhodnosti", v oddanosti ideálom demokracie a slobody, bývalé vlády pod vedením Mečiarovho HZDS úplne zlyhali. Len kvôli krokom vtedajšej vlády SR nedostala pozvánku do NATO v roku 1997, na rozdiel od svojich susedov Česka, Poľska a Maďarska. Že HZDS a NATO nejdú príliš dohromady, dokázala Mečiarova strana aj pre Európu v ťažkých chvíľach v roku 1999 počas operácie v Juhoslávii. Boli to predstavitelia HZDS a SNS, kto kritizoval vládu za to, že spojencom otvorila na prelety lietadiel slovenský vzdušný priestor. Pritom od novej vlády Mikuláša Dzurindu to bolo veľké gesto, naznačujúce, že pomery na Slovensku a vzťahy so Západom sa menia k lepšiemu. Podľa viacerých politikov z HZDS bola operácia NATO v Juhoslávii barbarskou agresiou. Aj v nasledujúcich rokoch dávalo HZDS najavo, že o výhodnosti členstva SR v aliancii pochybuje. Nemožno sa preto čudovať, keď Brusel neverí najnovším snahám HZDS prezentovať sa ako strana, ktorej záleží na integrácii do euro-atlantických štruktúr. "Vieme, čo povedal Mečiar dnes, ale nikto nevie, čo bude v deň x+1 a, žiaľ, tu sme zažili všeličo. Neistota je veľká," povedal výstižne Markus Meckel.
Neraz počuť vyhlásenia o tom, že diskvalifikovať krajinu len preto, že má na čele takého alebo onakého politika, je nespravodlivé. Prečo sa teda NATO obáva Mečiara natoľko, že by bolo ochotné neprijať Slovensko napriek tomu, že v prístupovom procese sme od roku 1998 dosiahli veľké úspechy? V Severoatlantickej aliancii jednoducho neexistujú "malé" a "veľké" krajiny. Všetci sú si v nej rovní a každý štát má pri prijímaní rozhodnutí právo veta. Aliancia nemôže uskutočniť žiadnu akciu bez súhlasu všetkých svojich členov. Bývalý veľvyslanec USA pri NATO Alexander Vershbow vyhlásil: "Ide o najzákladnejší dôvod, prečo je NATO alianciou, ktorá funguje. Všetko, čo robíme, musia jednohlasne schváliť všetky členské štáty, pričom konsenzus nie je vždy jednoduchý. Ak sa jeden člen -- nezávisle od veľkosti HDP alebo vojenských schopností -- cíti dostatočne silný, aby nebolo potrebné podniknúť určité kroky, potom NATO nezakročí. Obyčajne však riešime svoje nezhody dialógom a rokovaniami, ktorých základ tvorí spoločná pripravenosť pochopiť a zohľadniť obavy ostatných členov. Dôveryhodnosť a autorita rozhodnutí NATO sú veľké aj vďaka princípu konsenzu."
Práve preto je v tejto obranno-bezpečnostnej štruktúre miesto iba pre naozaj "doveryhodné" krajiny, reprezentované ich vládami. No HZDS spolu s Mečiarom už neraz ukázali, že ich "tretia cesta" je často nezlučiteľná so záujmami Západu. A krajinu s nevypočítateľnou vládou na čele si aliancia v súčasnej napätej geopolitickej situácii nemôže dovoliť.
StoryEditor