V Británii existuje systém hodnotení filmov, z ktorého jasne vyplýva, či je dané dielo vhodné pre deti alebo nie. Televízne stanice, napríklad, vysielajú programy zobrazujúce sex alebo násilie až po 21. hodine. Ale čo divadlo?
Hra známeho britského dramatika Davida Hara Modrá izba mala v londýnskom West Ende premiéru v roku 2000. Nadšené recenzie nemali konca a predstavenie sa stalo kasový trhákom. Skvelá hra a zároveň šanca uvidieť hollywoodsku hviezdu Nicole Kidmanovú naživo a ešte aj "naľahko", pritiahla médiá, a tým aj divákov. Niet preto divu, že vstupenky sa stali nedostatkovým tovarom. To, že sa Nicole Kidmanová objavila na javisku sporo odetá, bolo všeobecne známe, ale sú menej slávne hry, ktoré sú plné násilia, nahoty alebo sexu. Mal by byť preto aj pri divadelných hrách zavedený akýsi hodnotiaci systém, ktorý by varoval rodičov, že sú nevhodné pre deti? Tejto téme sa venuje časopis Theatre-Goer a šéfredaktor Paul Keers vysvetľuje: "Rodičia sa často ťažko rozhodujú, či vziať deti do divadla, zvlášť vtedy, ak sa hra alebo muzikál hrajú už dlhší čas. Napríklad premiéra hry Absolvent, v ktorej sa modelka Jerry Hallová objavila nahá, mala značnú publicitu. Ale keď sa predstavenie hrá už dlhšie, recenzie slabnú a potom je v podstate ťažké zistiť, či je alebo nie je vhodná pre deti a mládež."
Náhodne oslovení návštevníci divadelného predstavenia sa v názore na zavedenie hodnotenia hier rozchádzajú. Jedni hovoria, že "ľudia, ktorí chodia do divadla, sú schopní vytvoriť si vlastný názor". Iný divák si myslí, že je dôležité, aby rodičia vedeli, že neberú deti na hru, v ktorej sú výrazy alebo scény nevhodné pre deti. Ďalší považuje klasifikačný systém pre divadelné predstavenia za skvelý nápad, pretože "divadlo má šokovať alebo prekvapiť." Zatiaľ čo pri niektorých kontroverzných hrách ako Monológy vagíny alebo Nákupy a súloženie už samotný názov naznačuje, že nie sú vhodné pre deti, pri iných predstavení to tak nie je.
"Ak nechceme, aby sa divadlo stalo miestom len pre dospelých, potom musíme dať rodičom nejaký návod, ktorý by im uľahčil rozhodovanie, či vziať deti na dané predstavenie," domnieva sa Keers. Kritici tohto návrhu však oponujú, že klasifikovanie divadelných predstavení zaváňa úradným zasahovaním do kultúrnych aktivít. Návštevu divadla vraj ľudia zvažujú oveľa viac ako kúpu videokazety alebo sledovanie televízie, a preto treba dôverovať verejnosti, že je schopná rozhodnúť sa správne. Napokon robí to už vyše 2 000 rokov.
StoryEditor