Dokonalé načasovanie projektov, ktorých príprava trvá dlhé mesiace, niekedy aj roky. Tak by sa dal zhodnotiť dvojnásobný počin českej kultúrne obce. V mesiaci, keď sa v ich krajine začínajú hokejové majstrovstvá sveta, sa do kín dostal film Majstri, ktorý sa témou zaoberá skôr pohľadom zdola, ešte netradičnejším počinom je hokejová opera Nagano.
Hokej je v istom zmysle lokálnou záležitosťou, ktorá vzrušuje časť amerického kontinentu a Európanov, kde sa záujem sezónne strieda s futbalom. Porovnanie úspechov českých či slovenských hokejistov s futbalistami hovorí jednoznačne v prospech hokeja, takže má v posledných rokoch mnoho priaznivcov aj medzi ľuďmi, od ktorých by to nik nečakal. Byť na strane víťazov je príjemné a tomuto pokušeniu neodolali ani umelci. Svoje nadšenie maskujú iba tým, že sa s látkou pohrávajú často v kritickom či recesistickom tóne.
Majstri zo zapadákova
"Fandit si musíme sami, Švédové nám fandit nebudou," hovorí chatár Pavelec prichádzajúci na českú dedinku v čase, keď národná reprezentácia urputne bojuje o víťazstvo na hokejových majstrovstvách. Majstri sú podľa svojich tvorcov filmom o ilúziách, filmom o ľuďoch, ktorí po niečom túžia, milujú sa, podvádzajú a občas uveria nezmyslom. Aj preto je film zaplnený rázovitými postavičkami rozmanitých skrachovancov. Krčmár Karel verí, že má krčmu a milujúcu ženu. Tá verí, že ju miluje autobusák, ktorý sa už vidí na linke k moru. Iná postava verí, že má kamarátov a nie je cigán. Spolu s krčmárom veria miestnemu alkoholikovi a vernému priaznivcovi heavy metalu Bohoušovi, že ich finančnú situáciu spasí svojimi víziami o výsledkoch hokejových zápasov...
Film hokejovú tému využíva na iné ciele, namiesto psychológie fanúšikov sa skôr venuje otázkam národnej povahy. "Majstri sú o poškodených ľuďoch, ktorí žijú v poškodenom prostredí. Je to obraz toho, čo si myslíme o našej národnej povahe," povedal režisér filmu. Príbeh sa odohráva na Sudetoch, takže tam nechýba vyvlastnený Nemec ani Čech bývajúci v jeho dome a ich spoločný konflikt. Recenzent časopisu Týden Pavel Mandys porovnáva filmový debut Marka Najbrta s filmom Bohdana Slámu Divoké včely: zatiaľ čo Sláma v mizérii hľadá poetiku a prejasňuje ju mladistvými nádejami, Najbrt a jeho dvaja spoluscenáristi zostávajú nemilosrdní. S každou postavou spolucítime len chvíľku, než nás prekvapí nejakou zlomyseľnosťou. Ako konštatuje recenzent, autori so zvláštnou obľubou rúbu do českého latentného šovinizmu, väčšina postáv hľadá dôstojnosť a najľahšia cesta je pokoriť druhého. Len čo sa ponúkne šanca druhého ponížiť, všetci sa jej chopia, takže invalid nadáva Jozefovi do cigánov, ten sa zase posmieva jeho nemohúcnosti, chatár s obyčajným výzorom a skinhedskou mentalitou nadáva Nemcovi do fašistov, krčmár považuje uhladeného šoféra autobusu za homosexuála, Nemec považuje všetkých Čechov za špinavých barbarov. Film však premieňa beznádej na trpkú grotesku, v ktorej nechýbajú komické situácie. Film vyvoláva smiech aj znepokojenie, reakcie českej kritiky pripomínajú tlmené nadšenie, keď všetkých prekvapila úroveň čiernobielej Nudy v Brne.
Spievajúce Nagano
České Národné divadlo si objednalo novú operu u skladateľa strednej generácie Martina Smolku. Nebolo by na tom nič nezvyčajné, keby námetom nebol úspech českej hokejovej reprezentácie na Zimných olympijských hrách v Nagane pred šiestimi rokmi. Libreto k opere napísal známy český divadelník Jaroslav Dušek, takže mnohí od tohto predstavenia očakávali najmä humor. Výsledok vyvolal skôr rozpačité reakcie, na pozornosť médií sa však toto bizarné dvaapolhodinové podujatie sťažovať nemôže. Ten rozpor je totiž neodolateľný: na jednej strane ušľachtilý operný žáner, na druhej ľudová zábava, pot, násilie, krik a hrubosť. Smolkovým zámerom bolo v opere Nagano predstaviť aj dôstojné korene športu a olympijských hier, pripomenúť straogrécie ideál kalokagátie, heroickosť vrcholných športových výkonov a jedným dychom dodať, že stačí len trochu zmeniť zorný uhol a už to možno vidieť ako veľkú zábavu. Pod priaznivo znejúci titulok "Nagano dosvedčuje, že opera žije" skryl recenzent Hospodářských novin aj trochu kritickejší názor -- hokej poprednú pražskú scénu síce neznesvätil, ale dlho očakávaná opera však podľa neho mala k zábave i dokonalosti ďaleko. Z pokusu o operný žáner autorom vyšla fraška, či to už chceli alebo nie. Výsledkom je podľa kritika sled scénok, v ktorom dramatickosť, divadelná zaujímavosť a zábavnosť, hudobný vtip či krása i iskrivý humor v podstate chýbajú -- a pár vtipnejších, jazykovo nápaditých veršov, na ktorých sa dá zasmiať, to nezachráni. "Prvé dejstvo sa v šatni odohráva bez dramatického dôvodu a bez nápadu. Druhé dejstvo -- zápasy so skandovaním fanúšikov -- je vďaka choreografii (s ozajstnými pukmi a tanečníkom breakdance v hokejovej bránke) zaujímavejšia. Treťou tretinou, okrem iného s uspávankou pre "práve zrodeného božieho vnuka Dominika" a s výstupom Antonia Samarancha, Jaroslava Haška, Václava Havla a Josefa Švejka, však autori dávajú už definitívne najavo, že toto azda naozaj nemohli myslieť vážne."