Europoslankyňu Annu Záborskú, nominantku KDH, minulý týždeň napokon zvolili za predsedníčku výboru europarlamentu, ktorý sa zaoberá rovnosťou príležitostí. V Európskom parlamente sa diskutovalo o tom, či poslankyňa, ktorá doma - na Slovensku - mala výhrady voči antidiskriminačnému zákonu, interrupciám či právam homosexuálov, môže šéfovať výboru, ktorý sa snaží čo najviac liberalizovať pomery pre obyvateľov Európy. Výbor presadzuje rovnaké šance pre ženy, homosexuálov, interrupcia má byť podľa neho dostupná každej žene, podobne ako antikoncepcia.
Všetko témy, ktoré konzervatívnym politikom, ku ktorým sa radí aj Záborská, dvíhajú tlak.
Ministri do zbrane. Konzervatívni politici KDH opäť rozvírili v podstate už pokojné vody slovenskej politiky. Najprv nadštandardným protestom proti verdiktu švédskeho súdu, ktorý poslal na mesiac do väzenia kňaza Akeho Greena za výrok, že "homosexuáli sú abnormálny, otrasný rakovinový nádor na tele spoločnosti".
Nasledovala tlačová konferencia najvyšších predstaviteľov KDH (ale aj významných štátnikov), polemika o slobode prejavu a práve hovoriť o tom, čo je a čo nie je morálne, až po "súkromný" protest ministra vnútra Vladimíra Palka u švédskej veľvyslankyne.
Palko vyhlásil, že kým on bude "ministrom za KDH, tak nikto nebude stíhaný za také činy ako Ake Green". Minister spravodlivosti Daniel Lipšic zasa kontroval vyhlásením, že "každý má ústavné právo na to, aby hanobil akúkoľvek skupinu".
Niekoľko dní nato Palko a Lipšic v Bruseli za Slovensko odmietli uznávanie registrovaných partnerstiev v Európskej únii. Zrodila sa nová polemika - prečo to predtým nekonzultovali a prečo v súlade so svojou straníckou rétorikou rozhodli aj za inak zmýšľajúcich Slovákov?
"Je to prvok, ktorý sa začal objavovať v poslednom období. Sú to až fatálne postoje kresťanských demokratov, ktorí začínajú presadzovať veci, ktoré napríklad neboli ani vo vládnom programe," povedal pre FORMÁT podpredseda ANO Ľubomír Lintner. Uznáva, že z ich hľadiska je to v poriadku, ale dodáva, že v Bruseli prekročili hranice. "Oni nie sú sami sebou. Sú to ministri konkrétnej politickej strany s istou ideou, len sa domnievam, že v tom konzervativizme začínajú byť až spiatočnícki."
Konzervatívna agenda. Konzervatívne videnie vládnuceho KDH sa do verejného života premieta už dlhšie. Otázky, ktoré kresťanskí demokrati nazývajú kultúrno-etickými, sa týkajú každého jedného občana. Liberálne orientovaní tvrdia, že sú to veci, o ktorých sa má rozhodovať každý sám, konzervatívci chcú zaviesť poriadok. Stačí si len spomenúť na spor z minulého roku o takzvaný interrupčný zákon a začiatok rozporov s vládnou ANO. Tá sa vtedy hlásila k liberálnym hodnotám, no po čase už v koalícii prestala tvoriť opozičný názorový blok. Aj ostatné koaličné strany sa hlásia ku kresťansky orientovanej politike a aspoň sčasti treba uznať, že ANO to mala o to ťažšie. Interrupčný spor ešte nie je rozhodnutý - Ústavný súd s konečným verdiktom váha.
Nasledoval prienik do škôl - KDH a jeho minister na čele školského rezortu nakoniec presadili podpis zmluvy s Vatikánom o katolíckej výchove a vzdelávaní. Napriek tomu, že ústava hovorí o Slovensku ako o štáte, ktorý sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. Diskusia, ktorá vznikla, len prinútila ministrov, aby rovnakú možnosť dali aj deťom iného vierovyznania a bez vyznania. Náboženstvo alebo etika sú však povinné od prvého stupňa základných škôl.
O odluke cirkvi od štátu sa však cirkev i KDH odmieta rozprávať.
Najnovší črtajúci sa spor medzi dvoma odlišnými názorovými prúdmi sa práve rodí - Lipšicov rezort pripravuje Zákon o rodine. Ten pôvodný je starý už niekoľko desiatok rokov a treba ho zmodernizovať, v tom novom je však niekoľko perličiek.
Príkladom sú rozvody. Návrh zákona hovorí, že manželstvo súd nerozvedie, ak jeden z manželov bude proti a rozvod by ho mohol vážne poškodiť. Vážne a trvalo rozvrátené manželstvo, ktoré súd rozvedie, je podľa návrhu až to, pri ktorom manželia spolu nežijú najmenej tri roky. V zákone ostali aj štandardné formulácie ako napríklad: "Ľahkomyseľný pomer k manželstvu je v rozpore so záujmom spoločnosti, a preto možno k zrušeniu manželstva pristúpiť len v odôvodnených prípadoch", alebo, že muž a žena si sú v manželstve povinní okrem iného aj byť verní.
Minulosť je príznačná. Tlak KDH na konzervatívne hodnoty začal prakticky vznikom strany. Už koncom roku 1991 vtedajší predseda slovenskej vlády Ján Čarnogurský vyhlásil, že "socializmus už padol a na rade je liberalizmus".
Zmýlil sa však vtedy prinajmenej dvakrát. Prvý omyl bol v zlom odhade, druhý v zlej interpretácii. Prvýkrát sa dlhoročný predseda KDH zmýlil, keď predčasne pochoval socializmus na Slovensku, a pritom relikty boľševického myslenia vidno dokonca aj v jeho rodnom hnutí. Druhýkrát sa zmýlil v tom, keď preukázal, ako nerozumie pojmu liberalizmus. Ak je liberalizmus založený na rešpektovaní slobody jednotlivca a jeho legitímnych vlastníckych práv, musíme iba zhovievavo pokrútiť hlavou nad Čarnogurského presvedčením, že "tento scestný prúd v sociálnej filozofii" je "hlavnou vábničkou do slepej uličky spoločenského vývoja v období po porážke totalitných systémov".
Zhovievavo z viacerých dôvodov: 1. lebo budeme voltairovsky presadzovať slobodu prejavovať aj také názory, s ktorými hlboko nesúhlasíme; 2. lebo ani jeden z dvoch totalitných systémov na Slovensku v 20. storočí nemal liberálne korene, pričom jeden z nich podporovala extrémna podoba katolíckeho učenia; 3. lebo liberalizmus podľa Čarnogurského má možno niečo spoločné s "liberalizmom" podľa Pavla Ruska, ale nie s liberalizmom autentickým; 4. lebo Čarnogurského nádej, že v roku 2007 - pri stom výročí encykliky Pascendi - "bude možné konštatovať porážku liberalizmu", si zaslúži pozornosť podobnú pozornosti vlaňajším snehom na lúke pri Veľkom Krtíši. A možno aj preto, že: 5. liberáli svojich nepriateľov nelikvidujú, aj keď na zápas s nimi musia byť dobre pripravení. Alebo preto, že: 6. dôležité ústavné zákony o občianskych a politických slobodách boli prijaté ešte v období česko-slovenskej federácie krátko po novembri 1989.
Dôslední a vytrvalí. Čarnogurský však presne vystihol, že pre katolícku sociálnu náuku sa "počas vojen, hroziacich vojen a rivalizujúcich totalitných ideológií zápas s liberalizmom nemohol javiť ako prvoradý".
Napokon, nebol ním zrejme ani počas boja s mečiarizmom, keď slušní liberáli, konzervatívci a socialisti vedeli, odkiaľ vietor fúka, a urobili pre záchranu demokracie na Slovensku veľa. Treba uznať, že ak ide o ochranu vlastných názorov a predstáv, vedia byť konzervatívci veľmi dôslední a vytrvalí a nevzdávajú ani boj so zdanlivou presilou. V čom sa skutočným liberálom podobajú.
So socialistami a liberálmi si to naši konzervatívci začali rozdávať až po tom, keď (zdanlivo) skoncovali s mečiarovským modelom autoritatívneho režimu. Slovo zdanlivo je namieste, lebo mečiarovské rezíduá straníckeho rozdelenia spoločnosti, prerastanie krajiny korupciou odhora až nadol, odsúvanie občana a občianskych inštitúcií mimo hlavných dejísk rozhodovacieho procesu či postupné okliešťovanie niektorých osobných slobôd, sú nadštandardne prítomné aj za súčasnej vlády, v ktorej prevládajú konzervatívni politici.
Naši konzervatívci by mohli tvrdo vystupovať proti Ruskovým útokom na súkromné vlastníctvo pôdy a využiť ich na spochybňovanie liberalizmu, ak tak nečinia, zrejme vedia to, čo všetci ostatní - že Rusko ako minister hospodárstva jednoducho nie je liberálnym politikom.
Nástupcovia. Pochodeň po Čarnogurskom prevzal v súčasnosti predovšetkým Palko, ktorému na cestu antiliberálneho ťaženia prisvecuje Lipšic. Označovanie liberálov za Stalinových pohrobkov alebo bratrancov je prvým krokom k ich postupnému vytesňovaniu na okraj spoločnosti - a žiadna z totalitných ideológií 20. storočia svoj zápas s "inými" tiež nezačínala inak (je označenie homosexuálov za rakovinový nádor až také výnimočné v moderných dejinách?).
Bojiskom konzervatívcov proti liberalizmu sa stali predovšetkým otázky zmlúv s Vatikánom, interrupcií, homosexuality, registrovaných partnerstiev, klonovania, antidiskriminačného zákona, výučby katolíckej náuky v školách, výhrad svedomia... Jemnosti či nuansy typu celibátu, sexuálneho života duchovných a seminaristov, zneužívania detí a mladistvých katolíckymi kňazmi, ponechávajú slovenskí konzervatívci zatiaľ bokom.
Aj keď už podľa Nového zákona vieme, že je rozdiel, či sa do oka zaderie smietka alebo brvno.
StoryEditor
O smietkach a brvnách v oku
Konzervatívne videnie vládnuceho KDH sa do verejného života premieta už dlhšie. Otázky, ktoré kresťanskí demokrati nazývajú kultúrno-etickými, sa týkajú každého jedného občana. Liberálne orientovaní tvrdia, že sú to veci, o ktorých sa má rozhodovať každý sám, konzervatívci chcú zaviesť poriadok.