Historický summit Európskej únie v Kodani sa skončil úspešne. To znamená, že Slovensko a ďalších deväť kandidátskych krajín ukončili prístupové rokovania s európskou pätnástkou, čím sa im otvorila cesta na vstup do únie 1. mája 2004. Rokovania boli dramatické do poslednej chvíle. Niet divu, veď za veľkolepou myšlienkou o zjednotení rozdelenej Európy, bol tvrdý boj o peniaze. Spokojní však zo summitu odišli v podstate všetci: pätnásť krajín Európskej únie, aj jej desať budúcich členov.
Európska pätnástka preto, že napokon nemusela siahnuť na celé dve miliardy eur, ktoré zostávali v hre. Kandidátskym krajinám rozdelila 40,8 miliárd eur na roky 2004 až 2006. I keď je táto suma vyššia o dve miliardy eur oproti tomu, na čom sa dohodla európska pätnástka na októbrovom summite v Bruseli a o 400 miliónov v porovnaní so zlepšenou dánskou ponukou. Stále je to o 1,6 miliardy menej oproti berlínskemu stropu z roku 1999, ktorý únia vyčlenila na vstup šiestich nových členov.
Európska pätnástka zvolila aj dobrú predsummitovú taktiku, keď niekoľkokrát denne informovala o tom, že viac peňazí už nie je. A neposlušných varovala, že ak neuzavrú rokovania v Kodani, okno príležitostí sa pre nich neotvorí až do roku 2007.
V takejto atmosfére sa začali rozhodujúce rokovania. V informáciách, ktoré novinári postupne počas summitu dostávali rôznymi diplomatickými kanálmi, sa dalo len ťažko orientovať. Faktom však bolo, že najväčší odpor kládlo Poľsko, podporované Maďarskom a Českou republikou. Slovensko volilo menej hlučnú taktiku. A ako sa nakoniec ukázalo, rozruch, ktorý kandidáti pri rokovaniach robili, nebol priamo úmerný úspechu, ktorý nakoniec zaznamenali. Nepomohla ani spoločná taktika Vyšehradskej štvorky. A ani nemohla. Každý z partnerov mal vlastné predstavy o tom, s čím bude spokojný a každý sledoval svoje vlastné ciele. Solidarita v takomto prípade musela ísť bokom. Dánsko, ktoré predsedá Európskej únii, a preto aj viedlo s kandidátmi rozhovory, dalo jasne najavo, že každý rokuje s úniou individuálne. A dánsky premiér Anders Fogh Rasmussen bol neoblomný. Po tom, čo sa Nemecko, Taliansko a ďalšie krajiny únie vzbúrili proti jeho finančnému balíčku, neodvážil sa ísť za rámec, ktorý mu vymedzili kolegovia v Európskej rade.
Šéfovia štátov a vlád krajín únie kandidátskym krajinám umožnili presun časti prostriedkov zo štrukturálnych fondov do rozpočtu. Niektorí to prijali. Niet divu, je pre nich omnoho príjemnejšie dostať peniaze priamo do rozpočtu, ako sa trápiť s vymýšľaním a realizáciou rôznych projektov. Nezodpovedanou otázkou zatiaľ zostáva, nakoľko je to výhodnejšie. Na cestu im pätnástka ešte pribalila darček v podobe 400 miliónov eur ako kompenzáciu do verejných zdrojov. Úniu tak jeden z najvýznamnejších momentov v jej 45-ročnej histórii -- rozšírenie o desať krajín -- i tak vyjde lacnejšie.
Niektoré krajiny únie, odvolávajúc sa na svoje ekonomické problémy, tak neboli ochotné byť štedrejšie viac, ako museli, majúc na pamäti, že v každej z kandidátskej krajín musí ešte prebehnúť referendum o vstupe krajiny do únie. Ak by boli príliš skúpi, v budúcich členských krajinách by sa len rozšírili rady euroskeptikov.
StoryEditor