Keď španielsky premiér José María Aznar hovoril o očakávaniach pred začiatkom ekonomického summitu v Barcelone, za najvyššiu prioritu označil urýchlenie lisabonského procesu a vytvorenie z Európskej únie do roku 2010 najdynamickejšiu a najkonkurencieschopnejšiu ekonomiku na svete. Po dvojdňových rokovaniach v katalánskej metropole spokojne skonštatoval, že nastúpená reforma je nezvratná a povedie k vybudovaniu prosperujúcejšej a integrovanejšej Európy.
V skutočnosti však okrem polovičného riešenia liberalizácie energetického trhu má európska pätnástka len málo dôvodov na oslavu. Rozhodnutie totiž oveľa zaostáva za tým, čo si španielsky premiér Aznar, jeho britský kolega Tony Blair a ďalší európski stúpenci liberalizácie želali.
Lídri členských krajín Európskej únie si v Barcelone určili ďalšie záväzné termíny, ubezpečili sa o dôležitosti cieľov stanovených v Lisabone pred dvoma rokmi a pozmenili poradie priorít.
Otvorenie trhu s elektrickou energiou a so zemným plynom asi 300-miliardového (v USD) priemyslu, pre veľkoodberateľov je opäť len kompromisom s politickým pozadím. Kandidáti aprílových prezidentských volieb vo Francúzsku, prezident Jacques Chirac a premiér Lionel Jospin, neboli ochotní urobiť nič, čo by mohlo ohroziť štátny energetický monopol, a tým zmenšiť ich šancu na výhru. Tým sa to však nekončí. Ako sa totiž píše v záverečnom komuniké Európskej rady, ďalšia liberalizácia si vyžaduje "definovanie záväzkov verejných služieb" -- teda kolotoč nových rokovaní a hľadanie výnimiek pre štátmi kontrolovaných dodávateľov energie. A tak bola dohoda naozaj len prvým základným krokom pri oslobodzovaní Európy od štátnych monopolov.
Európska pätnástka sa v Barcelone snažila o premenu poézie na činy. Tento pokus však nebol ničím iným, iba potvrdením, že priepasť medzi ich víziou a realitou sa nezmenšuje. Konkrétne činy totiž znamenajú uplatnenie mnohých nepopulárnych krokov -- koniec veľkorysého sociálneho zabezpečenia či ochrany vplyvnej loby v niektorých sektoroch. A väčšina vedúcich európskych predstaviteľov má strach z toho, ako bude takéto kroky vysvetľovať doma. Tisícky demonštrantov protestujúcich v uliciach Barcelony proti kapitalizmu nepotešil fakt, že budú musieť viac a tvrdšie pracovať, že sa obmedzia sociálne dávky, zvýši sa vek odchodu do dôchodku alebo, že všetky nezamestnané ženy v EÚ budú musieť do roku 2007 získať základnú znalosť o informačných a komunikačných technológiách. Presvedčiť Európanov, že k prosperite a zvýšeniu životnej úrovne vedie práve táto cesta, bude ťažké. Navyše, vo volebnom roku je ešte ďalších päť členských krajín Európskej únie.
Iste, reformy sú vo všeobecnosti náročným a bolestivým procesom. Príkladom sú aj kandidátske krajiny usilujúce sa o vstup do Európskej únie. Tie sa o tom presviedčajú už niekoľko rokov a ich obyvatelia na vlastnej koži pociťujú dosah rôznych nepopulárnych opatrení. Rozdiel je teda asi vo vôli a v odhodlanosti ich zvládnuť.
StoryEditor