Smrť po ňom natiahla ruku a celých päť týždňov krúžila okolo jeho nemocničnej postele. V umelom spánku, ktorý mu "koktejlom" špeciálnych preparátov namiešal "šaman" Bohumil Limberk, dnes primár anesteziologicko-resuscitačného oddelenia pražskej Ústrednej vojenskej nemocnice, ju nevidel.
Ani neskôr si nespomenul, čo sa vlastne na deväťdesiatom šiestom kilometri brnianskej diaľnice pri ceste do Prahy stalo. Z havarovaného Saaba odviezli v máji do nemocnice vtedy štyridsaťročného federálneho ministra zahraničného obchodu Jozefa Bakšaya s otrasom mozgu, pomliaždeninami oboch pľúc a trieštivou fraktúrou pravej nohy. "Mám tuhý korienok a následky, okrem škrabancov na tvári," ukáže nad nos, "nezostali žiadne." Ani psychické -- dodnes jazdí bez šoféra a bežná rýchlosť jeho Mitsubishi Galantu sa na diaľnici pohybuje okolo dvesto kilometrov za hodinu.
Vyzerá inak, ako si ho ľudia pamätajú z bohatierskych čias budovania základov nového režimu. O desať rokov starší, možno oveľa vážnejší a nepochybne, hoci to otvorene neprizná, aj znalejší tajomných zákutí života a smrti, ktorej nazrel do tváre. Aby človek s takým osudom nezačal veriť! "Bol som vedený ku kresťanskej viere, otec bol vždy silne veriaci a ako starne, stáva sa až bigotným. Nič s tým neurobíte, koniec života sa blíži a začína sa uvažovanie, čo ešte bude a čo bude potom," zafilozofuje si otec dvoch vydatých dcér a dedko jedenásťročnej Simony, po ktorej pomenoval svoju firmu, a dvoch mladších chlapcov.
A skutočne verí aj on. Pravda, trochu inak, ako je v strednej Európe zvykom. Všetky viery sú podľa neho v zásade rovnaké, žiadna nie je lepšia alebo horšia, a ich podstatou je, aby bol človek lepší, nie aby ovládal druhého. Aspoň to tak tvrdí. "Verím v ľudskú dobrotu. Moje náboženstvo znie: Musím byť dobrý k ľuďom a očakávam, že oni budú dobrí ku mne. Pomáha mi to v najťažších obdobiach, napríklad pred výplatami, na ktoré potrebujem každý mesiac 3,5 milióna korún," usmeje sa.
V tej chvíli môžem s pokojným srdcom zabudnúť na to, že predo mnou sedí selfmademan, ktorý sa pomaly blíži do epochy "strihania kupónov". Toto obdobie prichádza k obchodníkovi najskôr po desiatich rokoch tvrdej práce, počas ktorých odolával zvodom moderného života a pohodlia a žije len vo firme a firmou. Ideál však ešte zatiaľ nedosiahol a nemôže sa, vlastne ani nesmie, zastaviť, zapáliť si cigaru (o. i. preto, že nefajčí) alebo popíjať Courvoisier (alkoholu neholduje, má rád dobrú mattonku s citrónom) či užívať si milióny vo vile s bazénom (pretože peniaze stále radšej točí v obuvníctve a obchode a na bývanie mu stačí päťizbový byt v panelovom dome na barrandovskej Lohniského ulici).
Usmieva sa, keď ukazuje striebornú medailu, ktorú jeho dedko brašnár dostal od cisára Františka Jozefa II. ako najlepší podnikateľ regiónu. Nosí ju ako talizman stále pri sebe a nie je si úplne istý, že sa do kožiarskej výroby dostal náhodou. Aj keď pripúšťa, že ho inšpirovali besedy s Tomášom Baťom a jeho paňou Soňou v kanadskom Montréale...
Tvár sa mu rozžiari, keď si spomenie na prvé poprevratové mesiace a roky aj neskoršie podnikateľské začiatky s Mariánom Čalfon a Janom Vrbom po ich odchode z politiky. A oči mu svietia pri rozprávaní, ako si v začiatkoch fungovania spoločnosti Simone Style požičiaval stotisíc korún, ako sťahovali so zaťom kamión čínskych topánok do jeho bytu, v ktorom mladá rodina musela skladu uvoľniť dve z troch izieb.
Potešenie a možno aj pýcha zaznievajú aj v jeho tvrdení, že krstným menom pozná azda všetky predavačky v zatiaľ siedmich firemných predajniach a takmer každého zamestnanca vo výrobnom závode v Hrušovanoch nad Jevišovkou: "Ľudská stránka bola pre mňa vždy prioritná -- na ministerstve aj teraz vo firme, v ktorej sa snažím udržiavať rodinnú pohodu," vyhlasuje Bakšay.
Aj na onen prvý kamión čínskych topánok si požičal. Do zaťovho bytu sťahovali viac ako štyritisíc párov takmer sedem hodín a potom ich zase favoritom rozvážali obchodníkom. Zisk prekročil sto percent a celý ho vložil späť do firmy. Opakovalo sa to mnohokrát -- trh bol vyhladnutý a dovezené topánky sa predávali veľmi dobre.
"Rástli sme. Najal som veľký sklad, potom sme odkúpili starú šijaciu dielňu krachujúcej obuvníckej firmy v Znojme a začali sme s výrobou. Nadviazali sme kontakty s Nemcami, Talianmi a so Švajčiarmi; šijeme pre nich za mzdu a podieľame sa na úprave ich modelov značiek Hugo Boss, Marc O'Polo a Oliver. Už päť rokov šijeme exkluzívne pre veľkého nemeckého partnera detské topánočky, ktoré sa presadzujú aj v tamojšej súťaži o zdravotne najlepšie. A začínali sme z ničoho, od nuly!"
Minuloročný obrat Bakšayovej firmy prekročil sto miliónov korún a predaj obuvi sa pritom zvýšil o celú tretinu. "Myslím, že v Česku existujú značné rezervy pre rast kúpnej sily, ktorý sa urýchli po očakávanom vstupe do Európskej únie," hovorí. Preto plánuje za päť rokov rozšíriť počet predajní na cieľových pätnásť a obrat firmy, ktorej meno sa v časoch nie príliš vzdialených zmení, zvýšiť na pol miliardy korún.
Už dnes sa však, aj keď ľudia celkovo nemajú toľko peňazí, ako by si želal, obchodom v kategórii luxusnejšej obuvi darí veľmi dobre. Bakšay to zažil pred poslednými Vianocami v Prahe. Moderné a veľmi drahé goretexové topánky za 4 000 korún nakupoval s veľkou obavou a v obmedzenom množstve a s prekvapením zistil, že už v októbri boli vypredané.
Z Košičana Pražan
Tridsaťosem rokov prežitých v rodných Košiciach patrí dávnej minulosti rovnako ako rocková skupina The Heretics (Kacíri), v ktorej hral na gitaru a klavír. Okrem spomienok ho k východoslovenskej metropole viažu rodičia a staručké pianíno Petrof, na ktorom pri vzácnych návštevách rodičov džemuje. V Prahe relaxuje podobným spôsobom, avšak na elektrickej yamahe a so slúchadlami na ušiach -- domoch chodí neskoro večer a susedia z paneláku by asi jeho hudbu pred polnocou príliš neoceňovali.
Praha ako veľkomesto má pre neho zvláštny pôvab, napríklad aj ako zdroj progresívnych myšlienok, na ktoré dve jediné veľké slovenské mestá, Bratislava a Košice s celkovým počtom 650-tisíc obyvateľov, podľa neho jednoducho nemajú. Aj preto po skončení politickej kariéry v roku 1992 zostal v metropole a po rozpade federácie, ktorý zo zásady odmietal, optoval pre Českú republiku.
Päť miliónov inteligentných
"Nevidím slovenskú budúcnosť pesimisticky. Krajina má takú polohu, že nemôže nevstúpiť do NATO," povedal mi Bakšay presne v deň, keď noviny priniesli správy o americkom varovaní, že všetko závisí od výsledku jesenných parlamentných volieb. Nepochybuje o tom, že ich vyhrá HZDS, lebo na Slovensku sa prejavuje "efekt stáda"; za podobný výrok na neho po voľbách v rolu 1992 podal istý pán Zlínský z Nových Moraviec podnet na začatie trestného konania pre hanobenie národa. Víťaz však nemusí zostaviť vládu: "Myslím si, že SKDÚ bude kooperovať so Smerom, ktorý je síce populistický, avšak jeho predseda pozná fungovanie Európskeho parlamentu, ovláda jazyky a má väčší prehľad ako predseda HZDS." Za veľmi krkolomný považuje variant, že by sa Mečiar ocitol mimo moci; nevylučuje však, že by vystriedal Schustera na Hrade, zatiaľ čo Fico by bol premiérom.
Za nešťastie slovenskej ekonomiky považuje nedostatok zahraničných investícií, na prílev ktorých Dzurindova vláda pripravila podmienky, a nevyjasnenú štruktúru. Prakticky žiadne odvetvie sa pred prevratom nedalo zaradiť do kategórie produkujúcich veľkú pridanú hodnotu. Investori, akokoľvek sa podmienky na ich pôsobenie zlepšili, nemajú príliš veľa príležitostí, tvrdí Bakšay. Do úvahy podľa neho prichádza automobilový priemysel alebo preprava ropy a zemného plynu. "Bolo by možné využiť aj prvky IT-odborov, ktoré sa rozvíjali v okolí Piešťan, po značnej reštrukturalizácii a za dobrých odbytových možností majú šancu košické železiarne, ale inak odvetvová štruktúra nie je vykryštalizovaná," dodáva.
Technicky vyspelí
Využiť sa okrem toho dá technická vyspelosť obyvateľstva. Bakšay, aj keď nemal predchádzajúci režim v láske a otvorene o tom hovorí, nedá dopustiť na jeho školstvo. Na základe vlastných skúseností sa presvedčil, že dokázalo naučiť aj napriek tomu, že technické možnosti na výučbu neboli také ako v modernej spoločnosti.
Na týchto základoch budú zrejme vznikať úplne nové hospodárske odvetvia, už preto, že päť miliónov ľudí žijúcich na strategicky významnom území sa nemôže stratiť. Kde? Z vlasteneckých dôvodov by Bakšay hlasoval za východné Slovensko, kde je obrovský potenciál pracovnej sily a obrovská nezamestnanosť, na mnohých miestach až 25-percentná, a kde podľa neho budú mzdové náklady ešte dlho veľmi nízke, až o 40 percent nižšie ako v Česku: "Desaťtisíc? To je prehnané! Za menej kvalifikovanú prácu ako v obuvníctve alebo textilnej výrobe sa tam dnes môže platiť aj päťtisíc slovenských korún mesačne."
Očakávaný vstup Slovenska do Európskej únie by vyriešil ešte jeden problém, ktorý Košičan Bakšay pozná veľmi dobre. "Na východnom Slovensku žije veľmi početná rómska komunita. Tvrdím, že sa nedá prevychovať a usadiť, pretože kočovníctvo majú azda v génoch. V Anglicku môžu kočovať, tak prečo im to nedovoliť aj tu? Prijatím do únie sa tak môžu vyslobodiť -- jednoducho si vezmú voz a pôjdu, kam budú chcieť."
rámček
Jozef Bakšay po absolvovaní košickej Vysokej školy technickej vyučoval odborné predmety na SOU hutníckom v Košiciach; od roku 1988 vlastnil reklamnú agentúru. Zakladal Verejnosť proti násiliu na východnom Slovensku. Bol predsedom jej poslaneckého klubu vo Federálnom zhromaždení a členom predsedníctva FS ČSFR. Po smrti Slavomíra Stračára stál v rokoch 1991 -- 1992 na čele federálneho ministerstva zahraničného obchodu. Od roku 1993 súkromne podniká. Hovorí po česky, slovensky, maďarsky a anglicky.