Výzor premiéra na dvoch tlačových besedách neveští nič dobré. Dá sa predpokladať, že podľa starej politickej schémy nebude riešenie dobré a zlé, ale len voľba medzi horším a ešte horším. Ide však o to, ktoré je od toho druhého aspoň o niečo lepšie.
V istom, ale horšom zmysle sa opakuje situácia z jari 1999, keď vláda povolila prelety lietadiel spojencov pri bombardovaní Juhoslávie. Nebolo to nič príjemné -- ani pre vládu, ani pre obyvateľstvo. Išli sme do toho v záujme vyššieho cieľa nášho -- vstupu do aliancie, i vyššieho cieľa NATO -- brániť hodnoty, na ktorých stojí západný svet. Že bombardovanie spôsobilo koniec otvoreným etnickým bojom a potom prispelo i k Miloševičovmu pádu, vieme. O nevinných obetiach bombardovania sa nepísalo, ale boli.
Čo od nás USA chcú, premiér zatiaľ nepovedal. Môžu to byť opäť prelety, i keď tu nie sme takým dôležitým poľom ako v prípade Juhoslávie. To by nebolo to najhoršie. Iná vec by bola účasť našich vojakov na kampani, misii či expedícii, či ako sa takéto vojenské akcie zvyknú eufemisticky nazývať. Aj keď by tam išli profesionáli a dobrovoľníci, zrejme skôr zabezpečovacie jednotky -- chemici, zdravotníci, ženisti, odmínovači alebo poriadkové zložky, medzi občanmi by to vyoralo poriadnu brázdu. Časť obyvateľstva chápe vojnu v Iraku ako americkú agresiu proti slabšej krajine, kde prídu o život tisíce nevinných ľudí. Mnohí sú presvedčení, že viac ako o iracké zbrane hromadného ničenia ide o americké strategické vojenské a najmä ekonomické, ropné záujmy. Tomuto nahráva aj domáca energetická politika vlády, ktorá ukazuje, kto je v Bielom dome pánom.
Máme príliš málo informácií, aby sme mohli zámer USA posudzovať. V Nemecku a vo Francúzsku ich majú viac a zaujali odmietavé stanovisko. My sme malá krajina, v nevýhodnej pozícii a ťažko si môžeme úplne nezávislý postup dovoliť bez toho, aby sa to neodrazilo na našej ceste do NATO, kde je USA dominujúcou krajinou. USA si po nepochopení v silných európskych krajinách hľadajú podporu v tých slabších. Je na zváženie, či niekoľko stoviek či skôr desiatok vojakov môže vojenskú kampaň ovplyvniť. Dá sa tušiť, že v podobe účasti SR čakajú politickú podporu. Má to však vo svete nejakú hodnotu?
Ale pre nás má rozhodnutie vlády veľký význam. Sme v mesiacoch neopakovateľných chvíľ nezvratných rozhodnutí. Blíži sa referendum o vstupe do EÚ, niekde sa zbierajú hlasy na referendum proti vstupu do NATO. Volič veľmi ťažko rozlišuje, čo je akcia USA, čo NATO, čo OSN. K tomu priradí aj Európsku úniu. Povie si, že je to jeden spolok a k osudovému referendu o vstupe do EÚ nepôjde.
USA sú naším spojencom, ešte tesnejším budú po našom vstupe do NATO a nechcú nám zle. Ale zišlo by sa im viac empatie pre položenie a rozhodovanie slovenskej vlády a pre možné politické dôsledky pre Slovensko na dlhé desaťročia.
StoryEditor