Ak by sme v tomto roku na Slovensku hľadali oblasť, ktorej sa tu naozaj dobre darilo, museli by sme skončiť pri hypermarketoch. Práve tieto inštitúcie by podľa optimistov mali pomôcť aj slovenskej kultúre -- ich priestory by vraj mali prilákať ľudí aj do tamojších kín a kníhkupectiev. Otázne zostáva iba to, po akých knihách či filmoch baží človek obťažkaný plastovými taškami s logom potravinárskeho reťazca a novou zásobou okrasných sviečok. Hypermarkety ponúkajú prevažne ľahkú stravu, všetky komerčné filmy posledných týždňov a knihy s aspoň desiatimi farbami na obálke. V ich tieni sa krčí čosi záhadné, čo zvykneme nazývať slovenská kultúra.
Zachytiť komplexne jej ročný život by si asi vyžadovalo viac priestoru a hláv, pár konkrétnych príkladov by však mohlo stačiť na ilustráciu skutočného stavu, štádia voľného pádu brzdeného iba výchovnými koncertmi, na ktoré musia chodiť najmladší spomedzi nás.
Filmové cvičenia
Kinematografia je jedným z najlepších liekov na tlmenie národných komplexov, aké sa v rozličnej miere prejavujú takmer v každej krajine. Samozrejme, pod podmienkou, že je aspoň trocha úspešná. Slovensko v tejto oblasti prežilo svoj čierny rok. Hoci sa hovorilo o viacerých rozpracovaných projektoch, ktoré by mali byť dokončené v tomto roku, svetlo sveta uzrel jediný, keď sa aj projekcia Balcovho filmu Dážď padá na naše duše (tvorcovia údajne nemali z prvej zostrihanej verzie dobrý pocit) odložila na prvé mesiace budúceho roka. Úloha kola v plote teda pripadla Eve Borušovičovej s filmom Vadí nevadí. Tvrdí sa, že začínajúci režisér až druhým filmom ukáže, či má nejaký talent, Borušovičovej druhý pokus dostať divákov do kín dopadol žalostne. Po celkom sľubnom začiatku, akým bol film Modré z neba siahla a veľmi zle uchopila námet bratislavského podsvetia a života drobných ľudí potácajúcich sa medzi tamojšími barmi. Z akčného filmu nebolo nič, takisto ani z diváckeho úspechu. Ak so zaťatými zubami zostala milosrdná a v rámci možností ešte celkom slušná domáca filmová kritika, osvedčený test českým publikom ukázal holú pravdu. Recenzent v Mladej fronte svojho času napísal o Rapošovom najnovšom filme, že dáva nový rozmer slovu strašné, počas letných prázdnin publikum letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti film Vadí nevadí vypískalo. V tejto súvislosti priam zaráža neskromnosť režisérky, ktorá sa v rozhovoroch štylizovala do pózy dokonalej bytosti. Ako sa viackrát (čiastočne oprávnene) posťažovala, všetci si na jej filme vybíjajú zlosť a majú očakávania, že jediným filmom nahradí napríklad dvadsiatku, ktorá každoročne vznikne v susednom Česku. Azda najväčším rizikom celého projektu Vadí nevadí, ktorý možno nechtiac stelesnil našu súčasnú filmovú tvorbu je, že môže aj posledného ochotného investora odradiť od myšlienky, aby pomohol domácej kinematografii.
Chátrajúce kinosály
Okrem tvorby nových filmov hrá dôležitú úlohu stav slovenských kín a festivalové dianie. Ako sme si už mohli zvyknúť, Slovensko je aj v tejto oblasti rozdelené na dva svety: Bratislavu a jeho zvyšok. Situácia v regiónoch stagnuje alebo upadá, zariadenie aj technické vybavenie kinosál chátra, čiastočne aj vďaka tomu, že štát túto oblasť považuje za komerčnú a nemieni sa na jej rozvoji podieľať. Skutočne komerčnou sa však môže stať iba v regiónoch s nadštandardnými príjmami, čím sa opäť vraciame k hlavnému mestu. Jeho obyvatelia si ako jedni z mála môžu dovoliť chodiť do nemnohých novučičkých kinosál, kde dvojica za spoločnú vstupenku zaplatí tristo korún. Silne centralizované zostáva filmové dianie, mimo hlavného mesta sa dostane iba mizivé percento z prehliadok, ktoré sa tam konajú, absurdná situácia vrcholí ku koncu roka. Rozmanité národné inštitúty potrebujú vyčerpať svoje fondy, a tak jeden za druhým vyčerpávajú filmových divákov, keď sa prehliadky juhoslovanskej, indickej, maďarskej či talianskej kinematografie, dokumentárne filmy o ekológii, potom zase o ľudských právach či politike a každodennosti valia v krátkom čase jedna za druhou. Začiatkom decembra prichádza Medzinárodný filmový festival Bratislava s trojcifernou ponukou premietaných filmov, čím završuje bratislavské hody, na ktorých býva viacej jedla než hladných.
Literárne chuťovky
Medzi už tradičné výhovorky patrí aj tvrdenie o tom, aké sú dnes drahé knihy. Toto konštatovanie platí iba spolovice, týka sa predovšetkým niektorých (ale zďaleka nie všetkých) noviniek a kníh dovezených z Českej republiky, pri ktorých sa cena oproti tej v českých korunách momentálne upravuje koeficientom 1,5. Oproti tomu za smiešne ceny ponúkajú knihy antikvariáty a obchody zamerané na predaj lacných kníh, pri ktorých sa vydavatelia zbavili ilúzie, že na nich zarobia. Najväčší šok v bežných kníhkupectvách zažívajú tí, ktorí sa tam naposledy objavili kedysi v polovici osemdesiatych rokov, keď dobrý román nestál viac ako tridsať korún. Dnešných dvesto sa im zdá príšerne veľa, hoci vtedajšia stokoruna má dnes hodnotu ani nie pätinovú. Toto prerušenie tradície a následné ťažkosti spôsobené miernym šokom má tragický dôsledky na slovenský knižný trh. Naozaj kvalitná literatúra sa s nákladom ledva vyšplhá k tisícke, poézia sa musí uskromniť s dvoma či troma stovkami výtlačkov. Lepšie sa darí iba braku a sezónnemu hitu pre deti Harrymu Potterovi, ktorý majú vo veľkej obľube aj dospelí, zrejme preto, že má veľké písmená (700-stranový štvrtý diel na mnohých pôsobí ako zlý žart) a nikoho nezaťažuje žiadnymi myšlienkami. Darí sa však aj domácej tvorbe, Platinovú platňu za vyše päťdesiattisíc výtlačkov predaných za pár mesiacov získal od svojho vydavateľa Petr Novotný. Kvázi vtipné kulinárske príbehy autora a hostí sú na nezaplatenie, kniha s názvom Chuťovky z Markízy definitívne dokazuje, na čo máme naozaj chuť.
Žijúci spisovatelia u nás trpia akousi generačnou rozpoltenosťou, starší sa čím ďalej tým viac obracajú k minulosti a píšu a vydávajú miestopisné knihy či knihy o zmene ročných období, rodinnej histórii a stavbe domu, mladší zasa podliehajú novým technológiám a popkultúre, takže sa ich tvorba pohráva predovšetkým s prázdnymi formami, obsahmi a vlastnými depresiami. Nebude preto žiadnym prekvapením, keď sa v serióznejších anketách o tohtoročnej domácej tvorbe objaví jediný výraznejší kandidát. Pavel Vilikovský po piatich rokoch vydal novú knihu, ktorá jeho literárnych súputníkov mierne povedané zahanbila. Posledný kôň Pompejí, ako znie jej názov, v sebe obsahuje aj slabé miesta, tie však zatieňuje kompozícia knihy a už tradične skvelý zmysel pre detail. Vilikovský okrem iného ukázal spisovateľom, ako vtipne a s nadhľadom sa dá písať aj o sexe a jeho najtvrdšej pornografickej podobe, literárnym teoretikom, ako zábavne a objavne sa dá pracovať s cudzím literárnym textom, ktorý rozprávač knihy interpretuje na svojom študijnom pobyte v Londýne.
V súvislosti s istou divadelnou kauzou uviedol Ľubo Roman na adresu Milana Kňažka, že "sa skôr hrá na ministra vnútra, než na ministra kultúry a píše čierne knihy namiesto toho, aby sa staral o vydávanie kvalitnej literatúry". Vstupovanie štátu do tohto procesu môže byť niekedy produktívne, predstavitelia štátu si však môžu položiť otázku, na čo by mali robiť niečo, o čo skoro nik nestojí. V konečnom dôsledku knižný trh nezachránia ochranárske skutky politikov, ale (a to je nepríjemné zistenie) jedine čitatelia.
Slávik a počasie
Posledná oblasť, pri ktorej sa v tomto selektívnom prehľade zastavíme, bude hudba, konkrétne jej populárne výčnelky. O najlepších slovenských spevákoch, speváčkach a skupinách rozhodla anketa Slávik 2001. Podujatia tohto druhu vždy zápasia s tým istým druhom problémov. Ľudia chcú poslať anketový lístok, veď môžu vyhrať nielen kávový hrnček, ale aj auto alebo niečo podobné. Podmienkou je spomenúť si na najvýraznejší hudobný počin daného roka. Novinky sa v hlavách ešte akosi nezahniezdili, a možnože sa ani žiadne neobjavili, a tak siahame po menách, ktoré už nejaký ten rôčik poznáme. Je jedno, že Elán už celé desaťročie nenahral zaujímavú platňu (ani ocenená Jana Kirschner sa v čase zbierania anketových lístkov príliš nepretrhla), Jožo Ráž havaroval, a tak sa dojatie miesi so starými spomienkami a hlasovacími lístkami. Jožo to však nemá také ľahké, na krk mu dýcha trocha unavený, ale stále vitálny Paľo Habera, oboch ohrozuje nevídaný prízrak menom Jadranka. Šikovná mladá žena sa od televíznej rosničky predrala až k juhoslovanským šlágrom a oceneniu Objav roka. Nebyť tejto senzácie, stratil by Slávik mnohé zo svojho čara. To nechýbalo podobnej ankete u našich susedov, Český slávik sa v tomto ročníku preslávil anketovou kauzou, keď niektoré agentúry ponúkali v Litoměřiciach brigádu, na ktorej mali študenti vypĺňať anketové lístky s určeným poradím interpretov. Akciu financovala agentúra interpretov, na prvých miestach na hlasovacích lístkoch boli mená Martin Maxa, Helena Vondráčková a kapela Ťežkej Pokondr. Ak sa im doma nebude príliš dariť, stačí keď požiadajú o slovenské občianstvo. Náš dobrý vkus nedovolí, aby kvalita zostala nepovšimnutá.
"Čosi pritom hovorila, čosi celkom obyčajné, "ako tie kamene pichajú," povedzme, alebo "je to tu samý koreň," no v neprirodzene vysokom hlase sa jej zachvieval hysterický smiech, komicky sa krútila v bokoch a obe ruky si zozadu zopäla pod bedrami, akoby nimi pridržiavala padajúci batoh. Tá nešikovná, z naftalínu vytiahnutá koketéria ma zarazila, v úprimnom, slepom egoizme mladého človeka mi ani nezišlo na um, že by sa mama mala páčiť, že by mohla mať takú potrebu -- komu už? a načo? -- no vtom si, na samom kraji briežku, sadla na trávu a tak sa šúchala nadol k vode. Vtedy som v jedinom záblesku pochopil, že sa pred otcom hanbí za veľký zadok, a zároveň si so surovou nezaujatosťou uvedomil, že ho je naozaj neúrekom a čosi aj zaváži. Kedysi taký nemávala. Na toto Sylvie Ageloffové, keď bezstarostne sľubujú čakať dvadsať rokov, nepomyslia."
Pavel Vilikovský: Posledný kôň Pompejí