Zaskočilo ma, keď som medzi signatármi petičnej akcie za referendum o vstupe do NATO videl mená ľudí, ktorých si vážim. Niektorí sú mojimi priateľmi. Skutočne je pre mňa záhadou, prečo sa k tejto akcii pridali, pretože poznám ich zmýšľanie a pochybujem, že by boli za Slovensko, ktoré by stálo bokom od Európy, nadlho odsúdené na zaostalosť a biedu.
Duchovní otcovia akcie sú pokrytci, keď tvrdia, že im ide o to, aby "rozhodli občania, nie politici". Občania predsa jasne rozhodli vo voľbách. Organizátori sa usilujú, aby Slovensko do NATO nevstúpilo a aby sa spochybnil jeho vstup do Európskej únie. Motívy sú rôzne -- exhibicionizmus, pacifizmus, antiglobalizmus, zápecníctvo, antiliberalizmus, slavianofilstvo.
NATO má za sebou Juhosláviu 1999, pred sebou Irak 2003. O oboch kampaniach možno úspešne pochybovať, rovnako bolo rozporné rozhodnutie slovenskej vlády o preletoch. Máme však strategický cieľ integrovať sa do európskeho a atlantického spoločenstva v takej podobe, v akej je. Slovensko ho nezmení, ale ostať mimo neho by bol zločin na ďalších generáciách.
Referendum o NATO možno bude, 350 000 podpisov sa môže nájsť. O jeho výsledok netreba mať obavu. Hrozí tu iná vec. Do neskorej jari sa koncentruje niekoľko udalostí, ktoré sú vzájomne späté. Občania budú v plnej miere pociťovať dôsledky cenových a sociálnych opatrení. Vojna v Iraku je pred vypuknutím, možno bude v máji alebo bude tesne po nej, dokonca možno so slovenskou účasťou. Bude to podobné ako v Juhoslávii, humanitárna katastrofa s množstvom nevinných obetí, všetko v priamom prenose. Do toho by malo prísť referendum o vstupe do NATO? Občanom, ktorí by mali pristúpiť k urnám, aby rozhodli o vstupe do Európskej únie, celý komplex negatívnych vplyvov a demagógie zákonite spôsobí frustráciu a apatiu. Príde na toto osudové referendum 50 percent voličov znechutených situáciou, keď ich politici budú presviedčať, že k jednému dôležitému referendu treba ísť a k druhému nie?
Ako bizarná, ale príznačná epizóda do toho zapadá vyhlásenie Moniky Beňovej, ktorej sa nepáči zvýšenie nákladov na kampaň k európskemu referendu z 30 miliónov na 50 miliónov. Argument, že v Česku je na tento účel 200 mil. českých korún, považuje za detinský. Oceniť treba jej odvahu verejne predniesť aj takýto názor. Asi prestáva platiť, že Smer je stranou jedného muža.
Iste, kampaň sa dá "prepáliť". Kde inde by o tom mohli vedieť viac, ako práve v Smere, ktorý spochybňovaním integrácie stratil nie desatiny, ale možno celé percentá hlasov. S orientáciou a organizáciou vstupovej kampane majú v Česku problémy i pri desaťnásobne väčších peniazoch ako máme zatiaľ na Slovensku. Ale zhodnú sa na tom, že ak sa dobre naprojektuje a urobí, ak bude mať gradáciu, vhodný výber argumentov a občania sa nepodcenia, nie sú to peniaze vyhodené zbytočne. Dvadsať miliónov slovenských korún v kontexte veľkých rizík májového hlasovania je nehodných slov.
StoryEditor