Juhoafrickí černosi im hovoria "amakwerekwere" -- pijavice. Imigračné úrady pripúšťajú, že od pádu apartheidu sa ich do Južnej Afriky prisťahovalo okolo desať miliónov. V prieskumoch verejnej mienky sa po rasizme spomínajú ako druhá najväčšia príčina spoločenskej polarizácie. Prisťahovalci.
Mnohí z nich, ako napr. štyridsaťjedenročný Newboy Sibanda zo Zimbabwe, sem podľa týždenníka Financial Mail utiekli pred hladomorom alebo občianskou vojnou, zatiaľčo iní, ako dvadsaťsedemročný Boris Aatanasov z Bulharska, sú vraj len obyčajní ekonomickí migranti, hľadajúci na čiernom kontinente lepší život. A vraj -- až na malé výnimky -- ho tu našli všetci.
Napriek tomu, že väčšina zo spomínaných desiatich miliónov utečencov sem prišla nelegálne, Financial Mail im všetkým pripisuje vyššiu životnú úroveň a nižšiu nezamestnanosť, než akej sa po desiatich rokoch od pádu apartheidu teší obrovská väčšina juhoafrických černochov.
Prisťahovalci z rovníkovej Afriky pritom väčšinou nežijú v tradičných černošských getách, ale uprednostňujú skôr vlastné spoločenstvá. Niekdajšiu belošskú štvrť Hillbrow v Johannesburgu dnes už takmer celú obývajú Nigérijčania, kým susedné predmestie Yeoville postupne zapĺňajú prisťahovalci zo Zimbabwe. O Kensington sa delia zase Číňania a Bulhari.
Týchto ľudí otvorene uprednostňujú aj juhoafrickí zamestnávatelia. Záhradníci z Malawi, slúžky zo Zimbabwe a inštalatéri z Mozambiku sa podľa denníka Business Day v belošských domácnostiach už dávno tešia väčšej obľube, keďže sú lacnejší a spoľahlivejší ako miestni černosi.
Na černochoch, ktorí prešli iným ako apartheidným vzdelávacím systémom, zamestnávatelia často oceňujú aj vyššiu odbrnosť. "Arogancia, v posledných desiatich rokoch u domácich černochov taká rozšírená, je u nich neznáma," povedal novinám istý nemenovaný podnikateľ.
Úplne opačný názor na prisťahovalcov -- aspoň tých, čo pochádzajú zo subsaharskej Afriky -- však majú domorodci. Od roku 1996, keď amnestia vtedajšieho prezidenta Nelsona Mandelu umožnila desaťtisícom ľudí legalizáciu ich pobytu, v uliciach juhoafrických miest pravidelne dochádza k násilnostiam medzi predavačmi a taxikármi rôznych národností.
Xenofóbia však zďaleka nie je výsadou len týchto profesií. V rukavičkách často nekoná ani polícia. Podľa Juhoafrickej komisie pre ľudské práva bežne deportuje dokonca aj tých cudzincov, ktorý dostali politický azyl.
Samotná deportácie tejto komisii pripomína "nacistické transporty do koncentračných táborov". V zberných strediskách sa s prisťahovalcami zaobchádza vraj ako s dobytkom a niekoľkí z nich za "neobjasnených okolností" už aj zomreli. Končia tu neraz aj tí juhoafrickí černosti, ktorí sú bez dokladov.
Minister vnútra Mangosuthu Buthulezi za najväčší problém vlastného rezortu pokladá práve ilegálne prisťahovalectvo. Deportáciu nežiaducich osôb v uzavretých vagónoch vysvetľuje úspornými dôvodmi. Podľa neho musí v budúcnosti Južná Afrika oveľa viac investovať do ochrany štátnych hraníc.
Na hranici so Zimbabwe v súčasnosti napríklad už vyrastá masívny plot ako nová železná opona svojho druhu. Podobný stavia s juhoafrickou pomocou aj Botswana. A hranicu s Mozambikom okrem elektrického plotu spoľahlivo chráni i Krügerov národný park. Ako uvádza denník The Star, zúfalí utečenci tu neraz padnú za obeť vyhladovaným šelmám.