Názor, že poriadny džez môže vzniknúť len za Atlantickým oceánom, sa periodicky snaží vyvracať niekoľko európskych interpretov a vydavateľstiev. Medzi najprestížnejšie značky združujúce špičkových interpretov starého kontinentu patrí už viac než dvadsať rokov aj mníchovský label ECM. Jeho majiteľovi a producentovi v jednej osobe Manfredovi Eicherovi sa podarilo vybudovať osobitý zvuk a dramaturgickú orientáciu -- popri modernej klasickej hudbe dáva najväčší priestor práve džezu. Zaujímavosťou ECM katalógu sú žánrové presahy a schopnosť Eichera zorganizovať nahrávku; často hovorí do nástrojového obsadenia, výberu skladieb a pod. Koho si raz vyberie, tomu potom dáva pravidelné ponuky na nové nahrávky. Okrem známeho Jana Garbareka dlhodobo "tlačí" napríklad aj Tomasza Stanka. Tento muž poľského pôvodu patrí medzi najužšiu elitu súčasného európskeho džezu, hlas jeho trúbky je možné rozoznať vďaka charakteristickému spôsobu, akým ukladá tóny za sebou. Stanko je nenapraviteľný lyrik, ktorý ctí tradíciu, na rozdiel od svojho slávneho amerického kolegu Wyntona Marsalisa má však bližšie k ranému Milesovi Davisovi než mainstreamovému swingu. Roky úspešne pašuje do džezovej improvizácie postupy typické skôr pre klasickú hudbu. Pre Eichera Stanko nenahráva často, ale zato periodicky. Nový album Soul of things (ECM/Divyd) vznikol po dvojročnej štúdiovej pauze. Zachytáva akustické kvarteto, v ktorom zvuk trúbky dopĺňajú klavír, kontrabas a bicie. Materiál je formovo poskladaný do suity, jej časti na seba obsahovo nadväzujú. Keby sme ho chceli silou-mocou charakterizovať, vzniklo by hybridné pomenovanie "moderný cool džez s lyrickými melódiami". S výnimkou dvoch odpichnutých skladieb celá nahrávka totiž plynie v pomalom tempe. Stanko trúbi tak, akoby najskôr starostlivo premýšľal nad každým jednotlivým tónom, v jeho hre je až čosi puntičkárske. Svoje melódie nanáša s rozvahou starých maliarskych majstrov, cítiť z neho neuveriteľnú istotu a presvedčenie vo vlastný názor. Dávno pochopil, že hudba nemusí byť len o dokazovaní technických schopností. Niekedy s obrovským nadhľadom zahrá pár tónov a uvoľní priestor na sólovanie klavíru. Na konte má určite radikálnejšie albumy, ale tentoraz stavil na iné -- "rytmické pasáže boli pre celkovú podobu skladieb viac určujúce, než som dúfal". A naozaj, štruktúra väčšiny skladieb sa odvíja od rytmického modelu, ktorý vždy v úvode nasadia kontrabas a bicie. S prižmúrením očí Stanka nepochybne dokážu akceptovať aj náročnejší džezoví fajnšmekri. Veď každý človek z času na čas podľahne nejakej tej melanchólii. A v istom veku lyrika opäť prestáva byť trápnou a stáva sa počúvateľnou.