Sedela na koberci vo svojej izbe zahĺbaná do akejsi knihy, keď začula rozhovor rodičov, ktorí v nej prebudili obrovský záujem o príbeh Titanicu. Slovensko si vtedy predstavovala "s horami, Karpatmi, medveďmi a upírmi". Élisabeth (Bouillon) Navrátilová, francúzska autorka knihy Deti Titanicu, je divadelníčka, hudobná kritička, režisérka a vnučka slovenského emigranta Michala Navrátila, ktorý zahynul pri tragickom potopení Titanicu.
Jej kniha je oživením minulosti, rozprávaním -- sčasti fiktívnym, sčasti skutočným -- o plavbe Michala Navrátila, vyučeného krajčíra a rodáka zo Serede, ktorý odišiel do Francúzska, kde sa v Nice usadil a oženil. Jeho osud sa začal dramatizovať, keď sa dozvedel o nevere svojej manželky. Uniesol ich spoločné deti, štvorročného Michela (otec autorky) a dvojročného Edmonda. Zadovážil si falošný pas na meno Hofmann a vybral sa za svetlejšou budúcnosťou, ktorú chcel nájsť v "novom svete", v Amerike, kde sa chcel natrvalo usadiť. Jeho plavba sa mu však stala osudnou a pri tragickom potopení Titanicu zahynul. Zachránili sa len "Lolo"-Michel a "Momon"-Edmond, ktorý strávili niekoľko týždňov u rodiny Taylorovcov v Amerike, kým sa podarilo nájsť ich matku.
Pre autorku bolo nesmierne dôležité vrátiť sa do minulosti, ktorá zmizla a ktorú vďaka tejto knihe oživila. Našla svoje korene i svoje príbuzenstvo na Slovensku. Jej príbeh je akousi mozaikou či rekonštrukciou útržkovitých spomienok jej otca, ktorý bol v čase udalostí ešte príliš malý na to, aby sa na ne pamätal. Autorka teda vymyslela vlastný scenár, pričom si jednotlivé príbehy predstavila tak intenzívne, až sa stali pravdivými.
Prednedávnom sa v bratislavskom Francúzskom inštitúte za účasti autorky konala prezentácia slovenského prekladu jej knihy z vydavateľstva Sofa, ktoré je zatiaľ posledným a najkompletnejším vydaním obohateným i fotografiami z archívu autorky.
Ako sa vám páči slovenčina? Ako vám znie, ako ju vnímate, pretože niektorí prirovnávajú práve slovenčinu k francúzštine, vravia, že znie veľmi elegantne.
-- Slovenčina je krásna reč, je v nej nežnosť. Vidím tu aj istú podobnosť v prízvuku. Francúzština má prízvuk na poslednej slabike, sleduje slová ako idú za sebou, tento dojem mám aj zo slovenčiny, ktorá má otvorenejšie slabiky a viac rezonuje.
Spomenuli ste, že váš otec nechcel, aby ste jeho príbeh o potopení Titanicu písali pod vaším skutočným menom. Vraj bol z tej udalosti často smutný, hlboko ho poznačila a nerád o nej rozprával.
-- Nie, to som netvrdila. Povedala som, že môj otec zabudol na zlé spomienky a uchoval si len tie dobré. No nechcel, aby sa ľudia dozvedeli, že jeho matka bola neverná... Keď sa však objavili prvé informácie o nešťastí, začal rozprávať, niečo v jeho vnútri sa otvorilo. Dokonca rozprával aj o vplyve tejto udalosti na jeho život, pretože sa potreboval vyrozprávať, vysvetliť si, čo jeho život ovplyvnilo a zistil, že to bola práve skúsenosť s bezprostrednou blízkosťou smrti v čase, keď bol ešte veľmi malý. Bola tu i jeho ďalšia skúsenosť, zažil ju ako dvojročný v istom horiacom hoteli, v izbe, kde spal. Bolo to teda dvakrát za prvé štyri roky jeho života čo videl smrť. No najhoršia bola jeho skúsenosť s nešťastným Titanicom, kde sa stal svedkom smrti mnohých ľudí, aj svojho otca. Pod vplyvom týchto udalostí sa však prestal báť smrti, bol to hádam i jeden z dôvodov, prečo stále rozmýšľal o živote, a azda i preto sa stal filozofom, bol profesorom na univerzite v Montpellieri.
Aké pocity ste prežívali pri "genealogických pátraniach" po príbuzenstve na Slovensku?
-- Bola to detektívna práca, pri ktorej bolo potrebné postupovať kúsok po kúsku, chcela som zistiť, čo sa na Titanicu stalo skutočne. Pomohol mi pri tom Ivan Čerňanský, ktorý publikoval množstvo článkov v Novom Čase. Dal mi potrebné "ohnivká" do reťaze, ktoré mi pri pátraní chýbali, a vlastne spravil celú túto detektívnu prácu za mňa. Bol to tiež Stanislav Mottl, ktorého reláciu v marci 1998 uviedla televízia Nova.
Spomínali ste, že vaše korene vedú i do Talianska. Chystáte sa toto nadšenie vložiť aj do pátrania po tejto časti príbuzenstva?
-- Áno, samozrejme. Najskôr však musím získať kontakt s potrebnými inštitúciami a základom je zainteresovať vplyvných žurnalistov. Tiež je potrebné získať niekoho, kto by financoval preklad knihy, keďže do taliančiny ešte nebola preložená. Tu na Slovensku zapôsobila predovšetkým tlač, mnohé publikované články, a je tu i veľká časť mojej rodiny, ktorá je do udalostí zainteresovaná. O talianskom príbuzenstve toľko neviem, no stará mama mala veľmi bežné talianske meno -- Caretto a v Taliansku je množstvo Carettovcov, tak, ako tu Navrátilovcov.