Vláda SR stojí pred problémom, pred ktorým už raz stála: pravdepodobne bude musieť rozhodnúť o kroku, ktorý bude znamenať vážne riziko, a ako taký sa nestretne v očiach verejnosti s veľkým pochopením. Tento problém sa črtal už dávno a akútnym sa stal po rozhodnutí irackého parlamentu odmietnuť rezolúciu BR OSN, na základe ktorej má opäť povoliť vstup zbrojným inšpektorom a umožniť im rozsiahlu kontrolu svojho zbrojného arzenálu. Viaceré krajiny, ktoré sa usilujú o vstup do NATO, už deklarovali podporu svojim perspektívnym budúcim partnerom -- Spojeným štátom a Veľkej Británii, ale aj Francúzsku v prípade, ak sa rozhodnú podniknúť vojenskú akciu proti tejto krajine. Slovensko ako jeden z najhorúcejších kandidátov však zaujíma polohu, ktorá silne pripomína pozíciu mŕtveho chrobáka. Vyhlásenie predsedu vlády Mikuláša Dzurindu, že sa "vždy vyplatilo prijímať zásadné stanoviská v pravý čas" tento dojem len podporujú. Pretože, kedy vlastne nastane ten najsprávnejší čas na zásadné postoje, ak nie teraz, tesne pred rozhodujúcim rozširujúcim summitom NATO v Prahe?
Toto správanie sa kabinetu kontrastuje s jednoznačným postojom z roku 1999, v čase akcie spojencov v Kosove. Vtedy vláda rozhodla, že otvorí spojeneckým lietadlám vzdušný priestor SR. Rozhodnutie sa stretlo s nepochopením, až odmietaním zo strany obyvateľstva (šlo predsa o zásah proti "slovanským bratom" Srbom, bojujúcim s moslimskými Albáncami), ale aj opozície, ktorá verbálne podporovala ideu vstupu do NATO, svoj skutočný postoj preto skrývala za námietky proti tomu, že kabinet rozhodol bez toho, aby najprv získal súhlas NR SR. Výsledok týchto postojov sa ukázal v prieskumoch verejnej mienky. Podpora obyvateľstva na vstup do NATO výrazne poklesla a bolo treba veľa úsilia, aby sa zasa zdvihla.
V súčasnosti je situácia iná. Nebudú v nej pôsobiť sentimentálne postoje všeslovanskej vzájomnosti, ale obyčajný strach. Obyvatelia SR sú reálne postavení pred nevábnu perspektívu: nikto presne nevie, koľko a akých zbraní vlastne Saddám Husajn ukrýva a akú veľkú armádu vycvičil. Iracký diktátor viac ako desať rokov ignoroval všetky výzvy OSN na spoluprácu, zo zbrojných inšpektorov si robil dobrý deň a celý ten čas pravdepodobne potichu posilňoval svoj arzenál a pripravoval ho na akciu. O pocitoch z takéhoto suseda by mohol hovoriť Kuvajt, ale ani ostatné krajiny nemusia pokojne spávať. Ukazuje sa, že vzdialenosť v dnešnom svete nehrá podstatnú rolu. A nemožno zaručiť, že prípadný útok spojencov neskončí podobne ako ten v Afganistane: talibanský režim sa zosypal ako domček z karát (čo ukázalo, akú má hodnotu podpora, vynútená násilím), ale teroristická subkultúra prežila a stále vyvoláva strach. Presviedčať zoči-voči takýmto hrozbám občanov, aby súhlasili s podporou akcie voči Iraku je naozaj ťažká úloha. A na tom nič nemení skutočnosť, že diktárorské režimy sú potenciálne nebezpečné zo svojej podstaty a ich nepriateľom sa môže stať ktokoľvek a kedykoľvek.
StoryEditor