Vo dne v noci kontrolujú, či idú správnym smerom, a chránia sa pred hrozbou zlyhania. To všetko pre dobro podniku a svoju vlastnú kariéru. Riadiaci pracovníci stratení v polárnom mori sa pokúšajú nájsť sami seba.
Vedúci pracovníci v globálnych koncernoch sú pod drobnohľadom spolupracovníkov, zákazníkov, akcionárov a analytikov viac ako kedykoľvek predtým. Dnes sa musia manažéri oveľa rýchlejšie zorientovať a vyznať na trhoch a v ľuďoch. No drvivá väčšina z nich sa vyzná nanajvýš tak vo vlastnej pracovni. Kto chce viesť iných ľudí, musí vedieť viesť v prvom rade sám seba. Ako sa to dá?
Veľa riadiacich pracovníkov sa na ceste hore spolieha na pomoc iných, alebo sa pokúša upevniť svoju pozíciu absolvovaním rôznych typov seminárov. Trh ďalšieho vzdelávania ponúka pre každý typ manažéra vhodný kurz: od osobitného prístupu k zamestnancom cez schopnosť komunikácie s ľuďmi, až po tréning prežitia v džungli a kurz zlaňovania vyžadujúci tímovú spoluprácu.
"Pre riadiacich pracovníkov už roky odporúčam ľadovcový ostrov," hovorí Robert Peroni. "V kritických situáciách sa dá totiž veľmi rýchlo vytvoriť verná predstava tímového ducha a spolupatričnosti." Tento päťdesiatsedemročný rodák z južného Tirolska je vedúci expedícií, bádateľ a spisovateľ. Prekonal pešo aj Saharu a ďalšie púšte, bol prvým človekom, ktorý na lyžiach zdolal 1 400-kilometrovú trasu na severe Grónska bez akejkoľvek cudzej pomoci. Teraz pôsobí ako "tréningový partner manažmentov". Peroniho učebňa je na východe Grónska, uprostred najväčšej masy ľadovcov na svete, pol metra nad vodou na ploche 50-krát 100 metrov. Počuť tam iba pukanie pohupujúcich sa ľadovcových ostrovčekov. "Je tu úplné ticho," hovorí Peroni.
Otázky na ľade
Niektorí účastníci sú spočiatku nervózni a úplne neschopní orientácie. Musia si najskôr zvyknúť. Manažéri často hovoria, že chcú podnik niekam priviesť. No tento proces je permanentný. A kde je budúcnosť? Čo je budúcnosť? Kam sa dostanem? Dostanem sa vôbec niekam? To sú otázky a obavy, ktoré na ľadovcovom ostrove sprevádzajú aj mnohých účastníkov "tréningu". Ich ľadovcová učebňa pláva v 4 000 kilometrov dlhom Polárnom mori bez viditeľného cieľa. Denne až 50 kilometrov a stále smerom na juh. "Odnáša nás to, obrazne povedané, smerom do budúcnosti," hovorí Peroni. "Nohami stojíme na ľade, takpovediac, ešte v minulosti. A ja si pomyslím: Hurá! Teraz idem dopredu! Bez môjho pričinenia to však nemôže fungovať. Je to hlúposť. Musíme si byť vedomí toho, že sme neustále vo vývoji, v pohybe. Aj keď spoločnosť či podnik vytvára dojem, že je v pokoji."
Peroni a jeho zverenci si vyšľapávajú okolo ľadovcov, pokiaľ možno čo najbližšie pri vode, chodníčky snehom a ľadom. "Viackrát za deň cvičíme jogu. Je to veľmi dôležité -- posilňuje psychiku aj kondičku. Pritom človek môže zážitky opakovane vnímať vo svojom vnútri." Na seminári na ľadovcovom ostrove sa buď veľa rozpráva alebo úplne mlčí. "Dám účastníkom základné informácie, potom nasleduje absolútna voľnosť učenia sa a získavania skúseností." Riadiaci pracovníci môžu však ísť aj na istotu a zvoliť si uzavretú formu seminára -- téma a cieľ, ktorý sa má dosiahnuť, sú vopred dané. Vtedy sa každý sám postará o svoje tiché pracovné miestečko, o to, aby bol z dohľadu kolegov a mal vysekanú latrínu do ľadu. Peroni vie, že "vedúci pracovníci sú ľudia nezávislí. Ovládajú takmer všetko od žehlenia košieľ až po extrémne športy. To iba v práci sa pre časovú tieseň radi nechávajú obsluhovať".
Sprievodný čln zostáva stále v dohľade. Vo dne v noci sa kontroluje, či nie je nablízku ľadový medveď. Peroni stavia na istotu. Satelitnou navigáciou sa určuje poloha plávajúcich krýh a počítačom sa odhaduje konzistencia ľadu na prasknutých miestach. Potom diskutuje so svojimi žiakmi z topmanažmentu, kde by ľadovec mohol puknúť a kde by bolo najlepšie rozložiť stany. Tie musia v noci pre istotu zostať otvorené. Takisto aj spacáky. Okrem toho majú účastníci na sebe po celý deň záchranné vesty. "Keby mal ostrov raz naozaj prasknúť a človek by padol do ľadovej vody, bol by v spacáku uväznený a klesol by ku dnu ako kameň," tvrdí Peroni.
...a musia plávať
Účastníci seminára sú, ako sa hovorí, často hodení do vody a musia plávať. Učiteľ Peroni ich pred začiatkom seminára nepripravuje na situácie, ktoré musia neskôr zvládnuť. Každý sa však môže ešte pred konkrétnou úlohou rozhodnúť, či mu jej náročnosť a podmienky vyhovujú a podrobne sa s ňou zoznámiť. "Čím väčším počtom takýchto pokušení prejdú, tým menej strachu neskôr zažívajú." Skúsenosti sú také, že kto mu slepo dôveruje a nasleduje ho, ten zakúsi na kryhe najväčší strach. Peroniho hlavnou zásadou je: "Keď získajú ľudia viac informácií, sú oveľa pokojnejší a schopní odbúrať strach a neistotu."
Z ostrovnej túry dodnes ešte ani jeden účastník neodstúpil. No títo absolútne anonymní vrcholoví manažéri z medzinárodných koncernov niekedy v úlohe Robinsona Crusoa ľahko vypadnú z konceptu. Tréner to však má pod palcom. "Keď strach zožiera dušu, pomáhajú intenzívne rozhovory a niektoré spomienky na zlé skúsenosti alebo zviazanosť, pomáhajú uvoľniť sa. Oveľa horší býva strach z ľadových medveďov, potulujúcich sa naokolo."
Po výlete na ostrov sa musia riadiaci pracovníci bez okolkov vrátiť do svojich podnikov. Krátky bozk a pozdrav rodine alebo priateľom na letisku a už sa vymieňa nepremokavé oblečenie za manažérsky oblek. "Keď príde manažér po zážitku na ľadovcovom ostrove do pracovne, každým pórom ešte z neho dýcha Grónsko. Efekt z pobytu na ostrove takto môže byť jasne viditeľný a poučný aj pre spolupracovníkov," hovorí Peroni. "Často to však trvá aj mesiace, kým pochopia a pocítia, čo sa s nimi na ostrove udialo. No potom na to už do konca života nezabudnú."