Po dosť tragickom (sivom) treťom čísle kultúrnej revue Rak s vročením 2001 sa na sklonku minulého roka objavilo (hnedé) štvrté, ktoré napráva reputáciu novej redakcie a treba dúfať, že aj predznamenáva novú orientáciu. Minimálne v dvoch zaujímavých príspevkoch sa Raku podarilo prekročiť svoj literárny tieň a rovnocenne zachytiť dianie aj v iných oblastiach umenia. Ivan Čičmanec pre redakciu z Nórska napísal príspevok o konkrétnom pokuse vyviezť na sever niektoré z diel tunajších hudobných skladateľov. Programový šéf festivalu súčasnej hudby Ultima súhlasil, že si vypočuje súčasnú slovenskú tvorbu, prekvapením a dôvodom na sebareflexiu je možno jeho zistenie, že "to je všetko estetika päťdesiatych rokov, my chceme hudbu, aká sa robí dnes." Trochu oneskoreným, ale o to prínosnejším je príspevok literárneho teoretika Petra Darovca o zatiaľ poslednom slovenskom filme Vadí nevadí. Ide pravdepodobne o najvýstižnejší z dosiaľ napísaných textov, na úvod trochu zabalansoval pri hodnotení technickej stránky (sotva obstojí jeho konštatovanie, že "je to práve kvalita spracovania, ktorá film režisérky Evy Borušovičovej kvalifikuje ako profesionálnu produkciu"), cennejšia je väčšina jeho ďalších postrehov o tom, že film chce byť všetkým, režisérka si zvolila cestu najmenšieho odporu a zostala stáť pred nevyriešenou úlohou vyrozprávať všetko o svojej generácii a zároveň nič nenastoľovať, neriešiť. Z literárnych príspevkov spomeňme aspoň poviedku Andrzeja Stasiuka Cez rieku (rovnomenná kniha nedávno vyšla v českom preklade), spomienkovú úvahu prekladateľa Elizabeth Bishopovej, ako aj Grendelovu stručnú odpoveď o maďarskom knižnom trhu a šanciach slovenských autorov. Bol v nej veľmi diplomatický.