V priebehu uplynulých desiatich rokov prešli armády všetkých krajín v strednej a vo východnej Európe drastickou transformáciou a znižovaním stavu. Tento proces, ktorý bol vyvolaný skončením studenej vojny a meniacou sa povahou hrozieb pre národnú bezpečnosť, naďalej pokračuje. Krajiny strednej a východnej Európy sa líšia svojou veľkosťou, ekonomickou výkonnosťou, geostrategickou situáciou a povahou svojich vzťahov s Európskou úniou a NATO. Bez ohľadu na rozdiely vo veľkosti a v zložení ich armád sa však cesta vojenských reforiem všade uberala nápadne podobným smerom.
Prvá fáza bola charakterizovaná stratou opodstatnenia a ideológie a masívnou redukciou ozbrojených síl. To sprevádzala strata kontrolných mechanizmov komunistickej strany a vlády, ktoré neboli nahradené žiadnymi zodpovedajúcimi mechanizmami demokratickej kontroly. Nové vlády vo všetkých krajinách nemali odborné vojenské znalosti a vhodné civilné mechanizmy na utváranie vojenskej politiky či usmerňovanie kurzu vojenských záležitostí a vývoja svojich ozbrojených síl. Vo viacerých krajinách sa viedli vnútorné mocenské boje, ktoré viedli k tomu, že právomoc nad ozbrojenými silami bola buď rozštiepená medzi viacero ministerstiev a agentúr alebo sa presúvala z jednej zložky výkonnej moci na druhú, ako napríklad z vlády na prezidenta alebo naopak. V niektorých krajinách sa politici snažili využiť armádu priamo v mocenskom boji.
V druhej fáze procesu dochádzalo k tomu, že vedenia ozbrojených síl sa vzchopili v snahe ochrániť a zachovať svoje vojenské systémy a usilovali sa o to, aby si udržali čo najviac zo starých štruktúr. Dôsledky sa rýchlo prejavili. Snahy o udržanie masívnej, avšak zastaranej štruktúry v časoch rýchlych sociálnych zmien a ekonomického poklesu sa ukázali ako katastrofálne. S tým, ako sa krajiny strednej a východnej Európy namáhavo posúvali k ekonomike reálnych financií, zdroje pre armádu začínali vysychať. Vo väčšine krajín to nebolo zrejmé okamžite, pretože vojenský rezort bol tradične schopný čerpať skôr zo zdrojov v naturáliách ako v hotovosti a mal svoje vlastné prostriedky na vytváranie príjmom a zdrojov na spotrebu. Využívanie týchto aktív umožnilo jadru armády prežívať napriek nedostatku financií poskytovaných zo strany štátu.
Po viac ako štyridsiatich a v niektorých prípadoch sedemdesiatich rokoch direktívnej ekonomiky vo všetkých krajinách strednej a východnej Európy chýbali kvalifikovaní účtovníci a neexistovali účinné účtovné postupy. Ani polícia a justícia navyše neboli vybavení na to, aby sledovali a kontrolovali finančné nezrovnalosti. Tak to bolo najmä v rezortoch obrany, kde transparentnosti ďalej bránila potreba vojenského utajovania. V dôsledku toho sa v rezortoch obrany v strednej a vo východnej Európe iba pomaly presadzovali patričné rozpočtové systémy, a preto v niektorých prípadoch dosiahla korupcia obrovské rozmery. Šíril sa nekontrolovateľný predaj či distribúcia vojenského materiálu, absencia smerníc umožňovala, aby dôstojníci zneužívali svoje postavenie a sily pod svojím velením využívali na súkromné účely alebo dávali vojakov k dispozícii ako pracovné sily. To viedlo k prudkému poklesu úrovne výcviku a životnej úrovne tak u vojakov v základnej službe, ako aj u tých dôstojníkov a vyšších poddôstojníkov, ktorí nemali takú hodnosť či funkciu, čo by im umožňovala disponovať zdrojmi, ktoré sa dali trhovo využiť alebo -- a tých bola väčšina -- ktorí boli jednoducho poctiví.
V tretej fáze sa zrútil systém nákupov. Vojenský priemysel, ktorý prišiel o nadväzujúci domáci trh, sa väčšinou snažil vyhnúť reštrukturalizácii a zmene orientácie a upokojoval sa fiktívnou predstavou, že ho zachráni predaj zbraní do zahraničia. Nakoniec, v dôsledku korupcie, neochoty uskutočniť reformy a nedostatku skúseností v reálnom svete trhovej ekonomiky, zmeškal vojenský priemysel krajín strednej a východnej Európy to, čo sa mohlo začiatkom 90. rokov zdať príležitosťou na získanie podielu na svetových trhoch. Keď sa táto brána na export zavrela a zároveň sa zrútil domáci dopyt, začali sa podniky obranného priemyslu obracať na štát, aby ich zachránil. Zbrojovky odčerpávali masívne štátne dotácie, tieto peniaze však využívali na to, aby vyplácali veľkému počtu nečinných zamestnancov existenčné minimum, namiesto toho, aby reštrukturalizovali výrobu.
Dosah týchto problémov pocítili takmer vo všetkých krajinách na prvom mieste vojaci základnej služby, úroveň ich výcviku a životné podmienky sa rozložili. To, že sa armáda v niektorých krajinách nedokázala meniť zároveň so spoločnosťou, spôsobilo, že mladí ľudia už neboli ochotní v nej slúžiť a zrútenie zavedeného systému zase spôsobilo, že už do toho nemohli byť nútení. Systém všeobecnej brannej povinnosti sa rýchlo rozkladal a spolu s ním aj akýkoľvek predbežný vojenský výcvik na školách a univerzitách.
Armády Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy, fungujúce podľa spoločného sovietskeho vzoru, stavili na mladých dôstojníkov, ktorí zaisťovali viaceré úlohy nižšieho velenia a výcviku na úrovni jednotiek. Nedostatok mladých dôstojníkov znamenal, že pokles úrovne výcviku prešiel z vývrtky do voľného pádu. Vznikol začarovaný kruh. Úroveň výcviku klesala, technika sa rozpadala a nič ju nenahrádzalo. Zhoršovalo sa zaobchádzanie s vojakmi. Rozširovala sa priepasť medzi velením a vojakmi. Získavanie mladých dôstojníkov bolo čoraz namáhavejšie. Morálka upadala a s ňou klesal aj rešpekt verejnosti.
So zmenšovaním armád ich dôstojnícke zbory začínali byť neúmerne početné, a to samo osebe vytváralo jednu z prekážok reforiem. Pokusy o drastickú redukciu v dôstojníckych radoch boli tiež škodlivé. Perspektíva, že vláda prepustí nepotrebných vyšších dôstojníkov bez poďakovania, bez "slušných" peňazí a sociálneho zabezpečenia a nádeje, že budú môcť začať novú kariéru, viedli tých, ktorí nemali kvalifikáciu na iné zamestnanie, k tomu, aby robili všetko pre udržanie sa v armáde. Demoralizovalo to aj mladších dôstojníkov a odradilo veľa mladých mužov od myšlienky na vojenskú dráhu.
Dôkladný program vojenskej reformy je nákladný. Skúsenosti z krajín strednej a východnej Európy však ukazujú, že pokiaľ rezorty obrany dostali k dispozícii peniaze ešte pred začatím reforiem, existovala tu tendencia vynakladať ich nie na reformu, ale na umelé udržiavanie starého systému pri živote. Vykonávali sa kozmetické úpravy, ale zásadná reforma sa v skutočnosti odkladala a situácia sa zhoršovala. Reforma sa tak vlastne skomplikovala, pretože peniaze posilňovali odpor. Určitú úlohu hral v tomto procese v mnohých krajinách strednej a východnej Európe "faktor NATO". V niektorých krajinách, ktoré prahli po vstupe do NATO, vojenské velenie príležitostne navrhovalo nákupy zbytočnej a často finančne neúnosnej techniky s argumentom, že "to bude nutné, aby nám to pomohlo dostať sa do NATO". V časoch, keď sa politické vedenie a jeho civilní pracovníci rovnako ako parlamentní činitelia a novinári vo vojenských otázkach dostatočne nevyznali, mohol tento argument znieť presvedčivo. Západní výrobcovia zbraní navyše argumentovali v rovnakom duchu. V iných krajinách vlády niekedy používali "požiadavky" NATO ako dôvod, prečo naliehajú na reformu armády, pretože im chýbala sebadôvera na to, aby tento problém riešili na základe svojich vlastných právomocí. V Rusku sa tento "faktor NATO" používa inak. Udržiavanie pocitu vojenskej hrozby zo strany NATO sa používalo na zdôvodnenie, prečo zachovávať veľkú časť starej vojenskej infraštruktúry. Konečným prvkom "faktora NATO" bola ochota vlád a vojenských systémov strednej a východnej Európy hľadať vzory pre organizáciu a reformu armády na Západe. Pre krajiny strednej a východnej Európy bolo mimoriadne ťažké vyhodnotiť úspešné modely, prísť na to, ktoré prvky sú relevantné pre ich vlastný vývoj a nájsť spoľahlivých a nezaujatých poradcov. Vlády aj armády prešli od jedného extrému, odmietanie akéhokoľvek západného vplyvu, k druhému, unáhlenému prijímaniu západných ideí, ako je napríklad profesionalizácia, bez akéhokoľvek skutočného pochopenia toho, čo to so sebou nesie -- alebo koľko to stojí.
Veľa snáh o reformu zdola sa minulo s účinkom. V jednej fáze zástancovia reformy dúfali, že omladiť systém a vniesť doň nové myšlienky zdola nahor budú schopní mladí dôstojníci. Tento prístup skutočne mal isté dočasné úspechy. Nakoniec však bolo príliš málo energických mladých dôstojníkov na to, aby vytvorili dostatočnú dynamiku potrebnú na reformy. Podobne to bolo s dôstojníkmi, ktorých poslali do zahraničia, najčastejšie do Kanady, Francúzska, Veľkej Británie a Spojených štátov, aby tam získali výcvik a vzdelanie. Očakávalo sa, že sa títo jednotlivci vrátia domov a zaplavia svoje vojenské systémy novými myšlienkami. V praxi sa však táto nádej ukázala ako falošná, pretože vojenské kruhy sa až príliš často zomkli, aby sa proti nim chránili. V niektorých stredoeurópskych krajinách bol ešte v roku 2000 každý dôstojník, ktorý bol vyslaný na kurzy v zahraničí, po návrate buď prepustený, prevelený alebo ho poslali slúžiť niekde, kde "líšky dávajú dobrú noc." Ďalším obvyklým nedostatkom je neschopnosť ministrov obrany v strednej a vo východnej Európe zaviesť efektívny rozpočtový a plánovací systém. To je mimoriadne ťažké, pretože si to vyžaduje zmenu mentality vojenského kolektívu. Armády si tradične želajú zachovať súčasný systém a zároveň pritom modernizovať zbrane a zlepšovať podmienky pre vojakov. V dôsledku toho vyvíjali tlak na získanie zdrojov na uskutočnenie tejto predstavy a odmietali akceptovať, že vzhľadom na ekonomickú realitu sú veľké výdavky na obranu neodôvodniteľné. Západné armády, naopak, vychádzajú v prístupe k otázke obranného plánovania z rozpočtu, zvažujú, čo sa dá za daný balík peňazí nakúpiť a stanovujú priority na základe vyhodnotenia momentálnych hrozieb. Veľa pozornosti sa vo všetkých krajinách strednej a východnej Európy venovalo otázke demokratickej kontroly ozbrojených síl. Často zabúdanou stránkou demokratickej kontroly je však otázka, či je vláda skutočne schopná rozhodovať o obrannej politike, realizovať ju a usmerňovať kurz vojenskej reformy. Toto je zvyčajný nedostatok, často s katastrofálnymi následkami. Faktom je, že krajiny strednej a východnej Európy dosiaľ neboli schopné vytvoriť si odborný civilný orgán pre otázky obrany, ktorý je potrebný na zabezpečenie vyváženosti a na poskytovanie objektívnych rád. V uplynulých rokoch sa však situácia v niektorých krajinách strednej a východnej Európy začala meniť. Pád sa zastavil a nádeje na vybudovanie nového typu ozbrojených síl sa zdajú dobré. Krajiny, ktoré sa dostali až k samej podstate svojich problémov, sa teraz odhodlávajú vrhnúť sa do práce, odstrániť zostávajúce prvky starého systému a začať budovať od začiatku. V tých krajinách strednej a východnej Európy, kde reforma sa zakorenila a teraz sa môže rozvíjať, to bol proces vedený niekoľkými vysokými dôstojníkmi s predstavivosťou, odvahou, odhodlaním a odbornými znalosťami. Dokázali inšpirovať svojich podriadených na to, aby ich nasledovali a priviedli si na pomoc externých odborníkov. Ich šťastím je, že mali silnú politickú podporu, ktorá ich chránila a povzbudzovala a prostredníctvom verejných informačných kampaní si zaistili podporu verejnosti. Potrvá to dlho, kým sa reformné procesy, ktoré sa teraz v niektorých krajinách strednej a východnej Európy realizujú, skončia. Sú No ak by sa ďalej odkladali alebo by sa ich tempo spomalilo, reforma by v budúcnosti bola ešte zložitejšia.