Ivan Podstupka Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
Zatiaľ nikdy nebolo, aby nejako nebolo, doteraz vždy bolo, že akosi bolo. Táto hlboká myšlienka v plytkej forme odznela kdesi vo Švejkovi. Na um prichádza pri pohľade na návrh Fondu národného majetku SR ako rozdeliť prostriedky z privatizácie SPP.
Prvou skupinou je reforma sociálneho poistenia. Tu niet o čom diskutovať. Druhou skupinou je splácanie štátneho dlhu. Hochštaplerské pravidlo hovorí, že na dlhy je peňazí škoda. Hoci sa ho držia aj mnohé naše tzv. celebrity, pre solídneho podnikateľa, a tým by štát mal byť, to neplatí. Navyše, zadlženosť je drahá vec, dlhy treba splácať, platia sa úroky a dlhodobo sa zužujú zdroje na úverovanie rozvojovej podnikateľskej činnosti. Splácanie časti vnútorného dlhu voči železniciam či zdravotníckym zariadeniam a poisťovniam ozdravujú nielen tieto inštitúcie, ale i celý reťazec ich veriteľov. NBS upozorňuje, že pri úhrade ďalšej časti dlhu -- odkupovaní a splatení domácich štátnych dlhopisov -- by sa oslabil kapitálový trh a dostavili by sa menové a zahraničnoobchodné dôsledky. Zvýšili by sa nároky na sterilizačnú pozíciu NBS, zhoršilo by sa jej hospodárenie a na znížených odvodoch by to pocítil aj štátny rozpočet. Hoci sa NBS jednoznačne stavia v prospech splácania zahraničného dlhu, tá časť domáceho dlhu, ktorá by prospela reálnej ekonomike, by sa napriek istému riziku zrejme mala splatiť. Zároveň treba trvať na dotiahnutí transformácie systémov.
No a ostáva najspornejšia skupina -- spotreba, rozvoj a iné. Poza bučky jednotlivé rezorty postupne dostávali do vládnych uznesení svoje, viac či menej odôvodnené, požiadavky. V plnej šírke sa zjavili až v návrhu FNM. Tieto výdavky by zhoršovali deficit verejných financií a obchodnú bilanciu, čiže by pôsobili proti súčasnému úsiliu vlády. Výkričníkom, nie sumou (iba 180 miliónov), ale nezmyselnosťou, a možno povedať i drzosťou, je Národné tenisové centrum, ktorého výstavbu má, pre deti elity a pseudoelity, vraj uhradiť každý občan. (Keď je to také dôležité, nech si Národné tenisové centrum dá nejaká strana ako volebné heslo!) Potom sú tu položky, ktoré sú naozaj odôvodniteľné i potrebné, pravda, ich naliehavosť, cielenie, rozsah a dosah sú rozdielne.
Vo vláde sa v stredu určite strhne poriadna trma-vrma, lebo svoju položku v ohni má väčšina ministrov. Možno by mohlo byť kritériom splácanie dlhov, lebo také sú aj v tejto skupine (náhrady mestám a obciam za plynofikáciu, staré dlhy v životnom prostredí, dlhy z delenia federálneho majetku, sanačné práce po Sovietskej armáde či riešenie cenových rozdielov pri dodávkach tepla). Ale ekonomicky najlepšie, najrozvojovejšie a pritom kompromisné riešenie by bolo túto skupinu použitia vôbec neakceptovať a zdroje pre ňu hľadať inak a inde.
Napokon, ako by bolo, keby privatizačných peňazí nebolo?
StoryEditor