Ivan Mikloš bol naposledy ministrom v Čarnogurského vláde. Politická opozícia ho nešetrila ani vtedy, ale jej ťahy boli priehľadnejšie, v jednotlivých stranách, aj vo vládnej koalícii, panovali priamočiarejšie vzťahy. Teraz bude mať možnosť porovnať rozdiel medzi ministrom slovenskej vlády v roku 1992 a v roku 2002. Aj to, aké ľahké je hovoriť o povinnosti a zodpovednosti ministra v súčasnej koaličnej vláde z pozície podpredsedu vlády, a aké ťažké je napĺňať tieto predstavy z pozície ministra -- s najbližšími spolupracovníkmi a riaditeľmi podnikov, ktorých mu vyberali koaliční lídri. Pochopí, aké to je, keď líder SDĽ Pavol Koncoš reaguje na odvolanie člena SDKÚ Jozefa Macejka z ministerského kresla výzvou, aby premiér zvážil demisiu a nevyzve súčasne na demisiu generálneho riaditeľa Železničnej spoločnosti Andreja Egyeda, ktorého do funkcie nominovala SDĽ a ktorý mesiace odolával Macejkovmu tlaku na prehodnotenie výsledkov vlakového tendra. Mikloš veľmi rýchlo narazí aj na problém, aké to je, mať vo vedení ministerstva "priateľa", ktorého nemôže odvolať -- napríklad preto, že mu to nedovoľuje zákon o štátnej službe.
Rozhodnutie nového ministra dopravy v železničnej kauze bude sledovať celé Slovensko. Opozícia i bývalí koaliční priatelia ho vo vzácnej zhode vyzývajú, aby tender zrušil. Zrušiť ho môže. Tak, ako ho mohol zrušiť aj Macejko, keby si bol istý obhájiteľnosťou svojho názoru. Ministerstvo dopravy je jediným akcionárom Železničnej spoločnosti a ak rozhodnutie ministra nerešpektujú predstavitelia ministerstva v orgánoch štátnej spoločnosti (čo sa na Slovensku stáva), môže ho minister ako štatutárny zástupca ministerstva presadiť cez valné zhromaždenie. Ak by však Mikloš tender zrušil, budú to všetci, ktorí ho dnes k tomu nabádajú, hodnotiť so zničujúcim dôvetkom: svojím rozhodnutím priznal, že tender nebol dobre vyhodnotený, takže Stahl, Macejko, Bakšay, Kľučka a spol. mali pravdu. Ak ho nezruší, bude zas on aj SKDÚ ďalej čeliť podozreniu, že to nebolo zadarmo. Dzurinda podal vo veci trestné oznámenie z podozrenia z korupcie a z jeho výrokov je jasné, koho podozrieva. Súdiac podľa doterajších časových intervalov vyšetrovania podobných káuz orgánmi činnými v trestnom konaní je však nepredstaviteľné, že by sa do volieb dopracovali k nejakému záveru, ktorý by presvedčil verejnosť o vine či nevine stúpencov alternatívy: buď Alstom alebo nikto. Mikloš môže argumentovať, že výber víťaza tendra nerobil premiérov brat sám, že jeho hlas bol len jedným z mnohočlennej komisie odborníkov, ktorá o víťazovi rozhodla jednohlasne, môže argumentovať číslami, aj odbornými a právnymi posudkami. Vysvetliť podstatu politickej kauzy je zložité po tom, čo politici a časť médií už presvedčili verejnosť o inej pravde. To, že za všetko môže premiér alebo minister, sa ľahko vysvetľuje, ľahko chápe a dobre predáva.
StoryEditor