Niektoré politické strany presviedčajú laické publikum nielen o tom, že Dzurindova vláda sa v privatizačných prešľapoch nijako neodlišuje od Mečiarovej, ale aj o tom, že po nej už nezostal na privatizáciu žiadny majetok. Liberálni ekonomickí a politickí analytici zasa hodnotia spôsob privatizácie v uplynulých štyroch rokoch takmer bez výhrad. Vyzdvihujú najmä súťažný výber nadobúdateľov predávaného majetku, ktorý bol otvorený záujemcom zo zahraničia, účasť zástupcov politickej opozície v privatizačných komisiách aj zverejňovanie priebehu súťaže od jej vyhlásenia až po definitívne rozhodnutie o kupcoch a texte kúpno-predajných zmlúv. To sú nesporne základné rozlišovacie znamienka medzi privatizačnými spôsobmi oboch vlád. Popri nich však nemožno zabudnúť ani na problematické faktory uplynulej súťažnej éry. Privatizační poradcovia niekedy vzbudzovali dojem, že neradia vláde, ale nádejným kupcom, a že sa im darí viac presviedčať vládu o nutných ústupkoch vyžadovaných investormi ako presviedčať investorov, aby pristúpili na požiadavky vlády. Proti tvrdeniu, že súťaž vygenerovala najvyššiu cenu, stojí fakt, že niekedy vygenerovala aj jediného záujemcu. Vláda bola potom postavená pred dilemu -- buď predať za ponúkanú cenu alebo nepredať vôbec. Jej rozhodovanie ovplyvňovalo nielen poznanie neefektívnosti štátneho manažmentu podnikov, ale aj potreba krytia rozpočtového deficitu, záujem o zníženie štátneho dlhu a vytvorenie finančného základu pre dôchodkovú reformu.
Strany a mimovládne organizácie, ktoré majú na vývesných štítoch presadzovanie liberalizmu a slobodného trhu, na rozdiel od privatizačných "katastrofikov" pripomínajú, že štátu zostalo v rukách ešte veľa majetku, ktorý treba sprivatizovať. Presadzujú nielen privatizáciu pošty a železničných spoločností, ale aj doprivatizáciu elektroenergetických podnikov, SPP alebo Slovenských telekomunikácií. Tvrdia, že neexistujú žiadne ekonomické argumenty preukazujúce vyššiu efektívnosť hospodárenia verejných podnikov voči súkromným podnikom. Skúsenosť aj logika im dávajú za pravdu. Na ďalšiu vlnu privatizácie v takomto rozsahu je však potrebná vôľa väčšiny poslancov budúceho parlamentu novelizovať zákon o prevode majetku štátu na iné osoby, ktorý teraz blokuje alebo obmedzuje doprivatizáciu týchto podnikov. Je zrejmé, že rozsah ďalšej privatizácie bude do veľkej miery predurčovať charakter dôchodkovej reformy, na ktorom sa stotožní budúca vládna koalícia. Čím bude v porovnaní s koncepciou Dzurindovej vlády radikálnejší prechod na kapitalizačný systém dôchodkového poistenia, tým vyššia bude potreba prostriedkov na krytie deficitu priebežného dôchodkového systému na prefinancovanie dôchodkov starších generácií obyvateľov, ktorí sa už nemôžu zapojiť do nového kapitalizačného systému. Výnos z privatizácie SPP deficit radikálnejšej reformy nepokryje a do úvahy prichádzajú len tri ďalšie zdroje: úver Sociálnej poisťovne, vyššie odvody alebo príjmy z doprivatizácie tzv. strategických podnikov.
StoryEditor