V máji 1992 Najvyšší soviet Ruskej socialistickej republiky vyhlásil, že Krym nepatrí Ukrajine, ale Rusku. Toto uznesenie bolo absurdné, keďže sa tento orgán snažil rozhodovať o území, ktoré patrilo výlučne inému suverénnemu štátu – Ukrajine.
Vtedajší ruský prezident Boris Jeľcin rozhodnutie Sovietu nebral na vedomie a v roku 1995 bolo podpísané tzv. Budapeštianske memorandum, ktoré Ukrajine garantovalo územnú celistvosť a suverenitu výmenou za vzdanie sa svojho jadrového arzenálu.
Rozhodnutie Sovietu z mája 1992 by bolo dnes pravdepodobne už len tragikomickou epizódou z histórie postsovietskej politiky, ak by sa v roku 2014 nestalo oficiálnou politikou Kremľa.
Ukrajinská kríza je jedným z najdôležitejších testov slovenskej zahraničnej politiky za posledné roky a mnohí politici v ňom zlyhávajú. Vytvárajú falošné dilemy: budeme preferovať slovenský štátny záujem a zrušíme sankcie voči Rusku alebo sa postavíme na stranu EÚ a Ukrajiny?
Skutočnosť je iná - slovenským štátnym záujmom je podporovať Ukrajinu. Slovensko ako jedna z najviac integrovaných krajín sveta, výrazne benefituje z multilaterálneho poriadku a systému medzinárodného práva. Či už je to kvôli otvorenej ekonomike, ktorá našim ľuďom dáva prácu alebo kvôli medzinárodným inštitúciám, ktoré zaručujú, že žijeme v mieri.
Tento systém je dnes v ohrození. Príkladom je Ukrajina, kde Rusko tento poriadok a medzinárodné právo každodenne porušuje. Odmietanie ruskej agresie a sankcie sú iba veľmi malou daňou za stabilné medzinárodné prostredie, ktoré je pre Slovensko nutnosťou.
Slovensko musí obhajovať spoločné pozície EÚ v bilaterálnych vzťahoch s Ruskom a podporovať voči nemu sankčný režim, až kým nedôjde k naplneniu Minských dohôd. Pri bilaterálnych rokovaniach s Ruskom musíme opakovať, že neuznávame okupáciu Krymu a že podmienkou normalizovania vzájomných vzťahov je ukončenie ruskej agresie na Ukrajine.
Mnohí naši politici by tvrdili, že na slovenskom postoji vôbec nezáleží. Vraj sme na to príliš malá krajina a väčšiu moc majú akési zákony geopolitiky. Byť rukojemníkom tohto syndrómu malosti im vyhovuje, zbavuje ich totiž zodpovednosti za ich činy a rozhodnutia. Môžu tak pokrytecky využívať túto agendu na ich úzke záujmy, či už ide o cesty do Moskvy alebo biznisy blízkych oligarchov.
Som však presvedčený, že Slovensko má na to, aby sa rozhodnutia v zahraničnej politike stali hodnotovými a odborne podloženými. Stáť v prípade ruskej agresie pevne na strane Ukrajiny je príkladom takéhoto rozhodnutia, za ktoré sa v budúcnosti nebudeme musieť hanbiť pred ďalšími generáciami.