Na Slovensko ste prišli v roku 1994, rok ste učili na strednej škole, potom ste tri a pol roka pracovali pre Slovenský rozhlas, dnes ste výkonným riaditeľom Americkej obchodnej komory (AmCham) na Slovensku...
- Napriek tomu, že práca v rozhlase bola veľmi zaujímavá a veľmi som sa zblížil so slovenskou politickou a obchodnou komunitou, nastal čas, aby som sa posunul iným smerom. Navyše, situácia v rozhlase v tom čase bola politicky dusná, pretože mnohí ľudia prišli o miesta kvôli tomu, že na ich pozíciu bol dosadený priateľ alebo známy predstaviteľov vtedajšej politickej moci.
Pôsobili ste aj ako medzinárodný pozorovateľ na Ukrajine, v Macedónsku, Tadžikistane, i u nás...
- Bola to veľmi fascinujúca skúsenosť. Na Slovensku som bol krátkodobým pozorovateľom, ktorý pracuje len v deň volieb a navštívi niekoľko volebných obvodov. Pamätám si, ako po posledných prezidentských voľbách niekto poznamenal, že Slovensko už žiadnych pozorovateľov nepotrebuje. Je to tak. Zato situácia na Ukrajine, v Macedónsku a Tadžikistane bola úplne iná. V Tadžikistane som napríklad videl ľudí, ktorí vchádzali do volebných miestností s desiatimi pasmi. Najhoršiu situáciu som tam však zažil o druhej v noci, keď sa gumovali výsledky volieb napísané ceruzkou. Jeden muž držal v rukách papier a keď som mu povedal, aby mi ho ukázal, schoval ho za chrbát a spýtal sa ma: "Aký papier?"
Pozorujete po takmer desaťročnej praxi na Slovensku nejaké zásadné rozdiely vo vzťahu k práci medzi nami a Američanmi?
- Určitý rozdiel, samozrejme, vidím, so všetkými negatívnymi i pozitívnymi stránkami. Američania sú, napríklad, známi svojou náklonnosťou na karierizmus, šplhanie sa po spoločenskom rebríčku a dosahovanie vytýčených cieľov, čo je v ich vzťahu k práci určitým prejavom negativity. Počas niekoľkoročných skúseností na Slovensku som si všimol, že je tu medzi nadriadeným a zamestnancom veľmi veľká bariéra, ktorá sa len ťažko prekračuje, pretože šéf je tu na akomsi piedestáli. Súvisí to, pravdaže, aj s tykaním a vykaním, čo kladie medzi ľudí istú hranicu. My sme, naopak, radšej neformálni a snažíme sa správať ako rovnocenní partneri. Niekedy je to na prínos, inokedy zase na škodu. Máme však jednu zaujímavú vlastnosť, chceme, aby nás mal každý rád. Nakoniec síce zistíme, že to nie je možné, napriek tomu chceme byť obľúbení a akceptovaní.
Možno takúto schému použiť aj pri porovnaní amerického a slovenského biznismena?
- Myslím si, že áno, pretože je to súčasť kultúry každého národa. Slovenskí biznismeni sa držia formálnosti, i keď medzi nimi prevláda určitý druh kamarátstva, ktorý z obchodu robí iný biznis ako v Amerike. Ale je to súčasť vašej kultúry. Ak Neameričan niečo chce, ak dostane úlohu, najskôr sa spýta: "Koho poznám a aké mám kontakty, ktoré by mi mohli pomôcť?" Sieť priateľov, rodiny a známych je tu preto veľmi dôležitá. Americkí biznismeni sú, na druhej strane, zvyknú veci riešiť oveľa priamejšie, napríklad, zdvihnutím telefónu. Býva to však spojené s určitým napätím, keď napríklad niekto cudzí príde na návštevu do spoločnosti a ohlási sa len jedným telefonátom.
Čo podľa vás chýba vašim slovenským podriadeným?
- Ako som už povedal, Američania sú priami, do očí vám povedia, ako veci stoja. Niektorí hovoria, že sme hluční a sebavedomí. Slováci sú, naopak, oveľa jemnejší, váhavejší, dlhšie uvažujúci... Nemali by sa báť ísť s problémom za svojím šéfom. Hlavne, ak je aktuálny, pretože po dvoch týždňoch sa už naozaj nedá nič robiť. Navyše, každý sa učí na svojich chybách.
V septembri ste na Ekonomickej univerzite usporiadali Trh práce Success 2002, na jar opäť pripravujete podobný Job Fair. Prečo sa AmCham zúčastňuje aj na takýchto podujatiach, keď vaše priority sú hlavne v obchode?
- Existencia komory je založená na podpore našich členov. Snažíme sa im pomôcť aj takouto príležitosťou, kde si môžu nájsť počas jedného dňa pod jednou strechou namiesto zdĺhavého hľadania inými cestami svojich potenciálnych zamestnancov. Ďalej sa snažíme nájsť si budúcich členov - terajší študenti budú o pár rokov pracovať pre rôzne spoločnosti, ktoré sa tiež môžu stať našimi členmi. Je to súčasť public relations a našej marketingovej siete. Nejde len o reklamu, aj keď je jedným z benefitov pre našu organizáciu.
Ktoré hlavné kritériá musia spĺňať slovenské spoločnosti na to, aby sa stali členmi AmCham?
- Mali by mať záujem, aby boli spájané s americkými spoločnosťami, ich štýlom a víziami, jednoducho, aby boli nejakým spôsobom spojené s USA. Ďalej kladieme dôraz na transparentnosť, históriu spoločnosti, referencie od ľudí, ktorých poznáme, musia byť registrované atď. S niektorými spoločnosťami sa nám pracuje dobre, s inými horšie, pretože politika a postupy v jednotlivých organizáciách sú rôzne prepracované a realizované. Niektoré spoločnosti majú zas na nás veľmi veľa požiadaviek.
StoryEditor